To, čo tvorili moslimskí Mauri zo severnej Afriky na španielskej pôde štvrť tisícročia, má skupinka poklusom za sprievodcom prezrieť za dve hodiny. Pred turniketmi sa už tisnú ďalší, vstupenky sú predané týždne vopred. Denný limit je šesťtisícšesťsto párov očí, zvedavých, či má pravdu arabský nápis na múre: „Nie je nič v živote krutejšie, ako byť v Granade slepý.“ Má pravdu. Granada je na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a o chlp ju minuli v hlasovaní o nových siedmich divoch sveta.
Vraj po stenách celého areálu je až tritisíc keramických tabuliek s kaligrafickým písmom, ktoré núti aj neveriacich zapamätať si, že niet iného boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorokom. Bolí ma krk, lebo si chcem do pamäte fotoaparátu uložiť symboly nad našimi hlavami. Ich posolstvu ani ja, ani ľudia naokolo nerozumieme, ale uznávam, že sú krásne.
Prísny islamský zákaz zobrazovať živého človeka či zviera priviedol armádu anonymných maurských umelcov k dokonalosti dekoratívnych arabesiek s abstrahovanými motívmi kvetov a rastlín. Počas polhodinky má bežný návštevník z toľkej krásy toľkých stavieb, toľkých mien, pojmov a letopočtov v hlave guláš.
