Bezpilotné lietadlá, takzvané drony, zažívajú za ostatné dve desaťročia veľký rozmach. Ozbrojené sily rôznych krajín sveta, pre ktoré sa ukázali byť nenahraditeľnou pomôckou, naliali do výskumu a vývoja obrovské časové, finančné aj ľudské prostriedky. Teraz sa pozornosť výrobcov týchto strojov obracia na civilný trh, ktorý im ponúka obrovský potenciál.
Legislatíva na kontrolu vzdušného priestoru jednotlivých krajín či regiónov je pomerne rozsiahla a podrobne popisuje, čo lietať môže a čo nie. A je aj dobre kontrolovaná – každý vyspelý štát disponuje systémami kontroly oblohy, sledovania civilnej aj vojenskej prevádzky a protivzdušnou obranou. Postavenie bezpilotných strojov, v skratke UAV (unmanned aerial vehicles), však nie je celkom jasné. Kam ich zaradiť?
Trend smeruje k prispôsobovaniu dronov tak, aby vyhovovali legislatíve vzťahujúcej sa na klasické lietadlá. Problém však môže byť ich kategorizácia. Sú totiž rôzne druhy, niektoré lietajú úplne samostatne, iné sú pilotované na diaľku. Na malé bezpilotné lietadlá, ktoré pilot (pri dronoch sa zvykne nazývať skôr operátor) vo vzduchu vidí, sa možno pozerať ako na rádiom ovládané (RC) modely.
