Máloktorý mladý muž dnes vie, ako sa drží kosa, na čo je dobrá ocieľka a prečo sa hovorí, že „za rána, za rosy, najlepšie sa kosí“. Lukáš Janoška to vie. Aj všeličo iné, nielen o kosení, ale aj o dedine, o súlade s prírodou a o tom, čo z našej minulosti by sme nemali zabudnúť.
Je kosenie kumšt?
Pre toho, kto to vie, nie. Ale najmä to treba cítiť. Napríklad beduín cíti piesok a žije tam, kde by sme my ostatní pomreli, no púšť je jeho prostredie. Kosca od narodenia nosila matka v plachtičke – teraz je to opäť moderné – a hompáľal sa v tôni na lúke v trojnožke. Tam vstupovala do neho aróma, všetko prírodné, živočíšne. Ako päťročný začal koscom nosiť vodu zo studničky, až kým nedovŕšil desať rokov. Sám ešte nekosil, ale už do seba nasával túto psychológiu.
