Večný sen tu sníva slávny dirigent Arturo Toscanini, viacerí slávni sólisti z milánskej opery La Scala, herci, spisovatelia, politici i významní muži z radnice, veľkopodnikatelia, príslušníci známych rodín v dôstojnom veku, ale aj ich deti, mladí muži, ktorí padli na bojiskách prvej svetovej vojny. Dvestopäťdesiathektárová plocha neďaleko stanice Garibaldi, kúsok od centra Milána, patrí medzi najznámejšie a najnavštevovanejšie európske cintoríny z mnohých dôvodov. Domáci tam teraz na „dušičky“ chodia s kytičkami, venčekmi a sviečkami spomínať na predkov, turisti zasa obdivovať jedinečné diela najlepších talianskych architektov a sochárov, stvárňujúce želania živých. Hoci cintorín vznikal iba od roku 1866, je reprezentantom rozličných umeleckých štýlov. Od realizmu cez eklekticizmus, symbolizmus, gotiku v štýle z Pisy až po byzantské výtvarné prvky použité na dielach v románsko-lombardskom slohu. Sú na náhrobných kameňoch, pomníkoch, kryptách či veľkolepých mauzóleách v päťmetrovej výške, ktoré si mohli dovoliť iba skutočne zámožné rodiny. Sprievodcovia svetom piety dodávajú potichu, že za miesta odpočinku sa platí aj viac než tridsaťtisíc eur.
