Je október, päť hodín ráno. Tma ako v rohu, mínus štyri stupne, fúka ľadový severák. Na hlavách máme čelové lampy, na chrbtoch ťažké plecniaky. Po hodine ostrého šliapania nám do uší udrie neopísateľný zvuk. „To sú ony,“ hovorí Tomáš Hulík, známy prírodovedec, filmár a fotograf prírody. Pozná to tu aj potme. „Teraz musíme zhasnúť čelovky a opatrne, potichu dokráčať do pozorovateľne na brehu jazera.“ Prejdeme ešte pár stoviek metrov, posledné po špičkách po drevenom móle, do zrubovej pozorovateľne.
Otvoríme sklené priezory. Dovnútra sa vovalí krik tisícok vtákov, ktoré stoja vo vode na plytčine uprostred jazera, zhruba tristo metrov od nášho stanoviska. Obzor na východe sa začína farbiť načerveno, onedlho vyjde slnko. Masa žeriavov na jazere to sleduje a kričí čoraz hlasnejšie. Napätie sa stupňuje.
Zapnem si znova čelovú lampu, veď sme vnútri, nevidia nás. Chystám si fotoaparát, statív, objektívy. Obrátim sa mimovoľne k priezoru a... Ozve sa výstražný vtáčí pokrik a vzápätí trepot stoviek krídiel. Zdúpniem. Plaché vtáky zbadali v prítmí záblesk svetla, splašili sa a celé mračno ich predčasne vzlietlo. Cítim sa ako idiot.
