Sedíme s manželkou v hotelovej izbe a hromžíme. Každú chvíľu pozeráme do okna. Mali by sme cezeň vidieť panorámu francúzskeho lyžiarskeho strediska Les Menuires. Sme v Savojských Alpách, v srdci najrozsiahlejšieho zimného rezortu na svete – Trois Vallées (Tri údolia).
Oblasť Troch údolí predstavuje osem navzájom prepojených stredísk a ponúka ohromujúcich viac ako šesťsto kilometrov zjazdoviek a takmer dvesto lanoviek a vlekov. Nevidíme z toho však nič. Na údolia totiž sadla hmla ako mlieko.
„Načo sme sa sem teperili pätnásť hodín a prešli tisíctristo kilometrov?“ dáva si žena už asi desiaty raz rečnícku otázku. A pokračuje: „Čo keď takto bude celý čas? Zlaté Dolomity, zlaté Rakúsko... a vôbec, zlaté Krahule!“ Ja čuším, viem, čo si na svahoch vytrpela doobeda. Kto skúsil zlyžovať trojtisícovku po síce upravenej trati, ale v takej hmle, že nevidno na lyže, vie, čo je to za utrpenie. Už po minúte máte v tej výške pocit, že sa s vami krúti celý svet, neviete, či sa hýbete alebo stojíte. Potrebujete náhradné oči a úplne nové nohy. Číre utrpenie.
