Ako mamička v očakávaní som mala väčšie a menšie sny. Tie väčšie boli o tom, aby sa moje dieťa narodilo zdravé. Tie menšie boli také, aby to bolo dievčatko. A ešte... aby sme raz mohli spolu cestovať po svete a behávať maratóny.
Všetky sny sa mi rozplynuli asi štyri hodiny po pôrode, keď ma prišla navštíviť detská lekárka a sucho mi oznámila: „Vaša dcéra sa narodila s vážnou ortopedickou diagnózou." Cítila som strašnú krivdu. Nebesá ma podviedli, mala sa predsa narodiť zdravá! Spomenula som si na svoje predstavy... videla som nás obidve stáť na štarte. Seba ako zrelú štyridsiatničku a dcérku ako mladé dievča. Aká som len bola hlúpa....
V čase, keď som prežívala asi najťažšie chvíle svojho života som ešte netušila, že všetko zlé je na niečo dobré. Prvé mesiace života dcéry sme strávili na cestách medzi Bratislavou a Viedňou, kde dcérka absolvovala korekčnú liečbu. Veci sa vyvíjali dobre a ja som začala opäť nesmelo uvažovať nad budúcnosťou. Zatiaľ tou blízkou. S pribúdajúcimi mesiacmi vo mne rástla túžba byť s dcérkou čo najdlhšie doma. Nevedela som si predstaviť, že sa vrátim späť do predchádzajúceho zamestnania. Vlastne, do akéhokoľvek zamestnania. Chcela som s ňou tráviť viac času ako tri hodiny denne. Okrem toho som si uvedomovala, že jej diagnóza so sebou prináša určité obmedzenia, kvôli ktorým by bolo obtiažne umiestniť ju do štátnej škôlky, tobôž do jaslí. A obe babky ďaleko... Bez konkrétnej predstavy a úplne nevedomky som sa začala postupne otvárať myšlienke začať s podnikaním.
