Jano Gordulič je dnes značka. Z najznámejšieho poštára na Slovensku sa zhruba za desať rokov prepracoval vlastnou kreativitou do momentu, keď sa jeho meno stalo značkou. Pritom polovicu z tej cesty strávil skrytý za pseudonymom a v zákulisí úspešných projektov. Dnes však vraví, že rebrandoval. Nastal pre neho čas vyjsť na trh so svojou kožou, menom, skúsenosťami a nápadmi.
Na svojej webovej stránke tvrdíte: „Nepanikárte, volajte Gorduliča.“ O čo ide?
To musíme zabŕdnuť ďalej do mojej minulosti, pretože až tak sa k tomu dostaneme. Začalo to najskôr v poslednom ročníku Vysokej školy múzických umení v odbore produkcia a manažment, keď som zistil, že sa na nej nebude veľa diať a treba ešte niečo popritom robiť. Oproti iným som mal našťastie aspoň predstavu, čo by som chcel ďalej robiť. Preto som nepanikáril a rovno napísal do jednej väčšej PR agentúry. Môj prvý kontakt s nimi sa zakladal skôr na prosbe o prijatie než ohurovaní skúsenosťami. Klaplo to veľmi dobre a čoskoro som už mal ako dvadsaťdvaročný prehľad o tom, ako funguje mediálny biznis, čo robí account manažér a ako sa spolupracuje s médiami. Fungovalo to natoľko dobre, že som trávil viac času v práci než v škole, až mi z nedochádzania hrozil problém. J Zistil som však, že dokážem urobiť čokoľvek zo zadaní, a zdržuje – a nebaví – ma chodiť do práce, že viem všetko robiť od počítača. Po mesiacoch naťahovania so šéfom o mojom odchode, som už chcel odísť a posunúť sa, on chcel, aby som zostal, a presviedčal ma peniazmi. Myslel si, že vyššia mzda to napraví, ale sloboda bola v dvadsiatich troch rokoch dôležitejšia než hotovosť.