Keď nie je o čom debatovať, otvorí sa téma počasie. Je to taká núdzová téma, ku ktorej sa všetci môžu vyjadriť. Ale inak nuda. Ponúkam na to pohľad z opačnej strany – nie je počasie jedna z tých podstatnejších tém, ku ktorej sa vraciame, keď sa minú všetky hlúposti?
Kedysi, za režimu, v ktorom sa ľudia snažili povyšovať nad všetko, sa tvrdilo, že „Poručíme vetru, dažďu“. Neporučili sme, a aj Čína to už začína chápať a prírodu berie do úvahy ako-tak vážnejšie. Starosta americkej Atlanty by o tom tiež vedel rozprávať. Dal si na Twitter vetu k svojej vysmiatej fotografii, ako je jeho mesto výborne pripravené na príchod snehu. Nebolo. Nasnežilo im päť centimetrov a mesto skolabovalo. Ľudia čakali v zápchach dvadsať hodín. Bratislavskí cestári by použili obľúbenú frázu, že ich „sneh prekvapil“. Nenašiel som, na čo sa vyhovorili tí atlantskí, ale starosta si to na Twitteri aj v médiách zlízol pekne. Vyznel naozaj ako hlupák.
Počasie nás vie prekvapiť, ale nie preto, že by nám to robilo naschvál. Skôr je to o tom, že stále máme pocit, že sme viac ako všetko to okolo nás, čo tu bolo pred nami. Celá príroda je nám podriadená, na všetko sme pripravení, a ak nie, tak preto, že nás príroda „prekvapila“. Mám taký silný pocit, že nám chýba rešpekt.
