Hovoriť, hoci i nadnesene, o tom, že sa dá investovať aj do olympijského zlata, vyznieva ako prznenie podstaty olympiády. Hry sú v prvom rade o výkone a úspechoch športovcov. Ale prepracovať sa na špičkovú úroveň vyžaduje nemalé investície. Času i peňazí. Napriek tomu tohtoročné hry v Soči sú dôkazom, že na olympiádach sa objavujú či objavia aj samorasty. Športovci, ktorí sa od piky prepracovali medzi olympionikov. Ako možno vytvoriť olympionika?
V roku 1988 to všetko začali bobisti z Jamajky. Šprintéri z tropickej krajiny sa vôľou dostali medzi tímy zimnej olympiády v Calgary. Bolo to ako päsť na oko, natoľko volajúce do neba, že sa o tom musel nakrútiť aj film. O dvadsaťšesť rokov neskôr podobný princíp potvrdzuje aj austrálsky sánkar s južanským pôvodom Alex Ferlazzo. Ako osemnásťročný sa prepracoval do olympijského výberu sánkarov v Soči za Austráliu. Nebolo by to nič výnimočné, keby ešte pred štyrmi rokmi na tropickom severovýchode Austrálie o sánkach a zimných boboch niečo tušil. V jeho prípade zaúradovala vyššia moc, náhoda. O možnosti venovať sa sánkam sa totiž na cvičení Pilates dozvedela jeho matka. „Dala sa do reči s bývalou sánkarkou, ktorá zháňala nových záujemcov. Myslela si, že by sa mi to páčilo,“ uviedol A. Ferlazzo pre agentúru Reuters.
NA SANIACH PO TRÁVE. Jeho príbeh sa začínal rovnako podivne ako u bobistov z Jamajky. Alex sa dal prehovoriť a na trávnatom svahu s vlastnoručne vyrobenými saňami štyri roky trénoval, aby sa dostal až pod kruhy v Soči.
