O tom, ako sa dostať na olympiádu a čo všetko pre to človek musí obetovať či riskovať, hovoria z osobnej skúsenosti mladí olympionici zo Slovenska. Niekedy je až vtipné, aké rozhodnutia človek musí urobiť, aby si zasúťažil pod piatimi kruhmi. Profit zmapoval niektoré cesty mladých za medailami.
Cement v lodi
Miroslav Urban, 19 rokov Vodný slalom Strieborný z 1. letných mládežníckych olympijských hier v Singapure 2010
K športu som sa dostal vcelku náhodne. Keď som mal dvanásť rokov videl som v škole plagát na nábor na vodný slalom. V rodine nikto nerobil tento šport, takže otec zo začiatku nebol z môjho rozhodnutia nadšený. Myslel si, že je to veľmi nebezpečné. Nakoniec po viacerých tréningoch boli rodičia radi, že robím nejakú fyzickú aktivitu a neflákam sa. Postupom času som začal vyhrávať žiacke a dorastenecké preteky. Až prišiel koniec zimy v roku 2010, keď mi hlavný reprezentačný tréner oznámil, že Slovensko má miestenku na 1. letné mládežnícke olympijské hry v Singapure a mňa na základe výsledkov vybrali. Pozrel som si teda aspoň niekoľko informácií na ich webovej stránke. A prekvapilo ma, v čom mám súťažiť – ja totiž súťažím v slalome na divokej vode, kým v Singapure sa malo súťažiť na tichej vode. Zásadný rozdiel je aj v hmotnosti lode, ktorá je o desať kilogramov ťažšia. K tomu všetkému to bol navyše aj paralelný slalom. Je to ako keby Roger Federer súťažil v pingpongu, len preto, že sa to tiež hrá rukou a s raketou. V dejisku som veril, že stihnem ešte niečo natrénovať, ale nepodarilo sa. Počas pretekov som sa cítil, ako keby mi niekto do lode pridal pár vriec cementu. Všetko medzitým sa udialo akoby mimo mňa, o svojich schopnostiach som začal uvažovať, až keď mi zrazu visela medaila na krku. Nikto to nečakal a najmenej ja. Najmä v pretekoch, kde hrá úlohu vytrvalosť a sila. Medaila mi pomohla získať viac peňazí na prípravu. Odvtedy už veľa vody pretieklo kanálom a ja som sa stal juniorským majstrom sveta a celkovým víťazom svetového pohára juniorov.
