V hlave má obraz, ktorý by chcel namaľovať, taký ten top. Je rád, že o ňom ešte veľa nevie, lebo ho to ženie dopredu. „Bojím sa, čo bude, keď to raz príde a poviem si – to je obraz, ktorý som chcel namaľovať. Čo potom ďalej?“ Aj taký je Robert Hromec.
Pre maliara nie je dôležité len plátno a farba, ale aj ľudia. Keď pre nič iné, tak aby mu povedali, či sa im dielo páči alebo ich vôbec neoslovuje. Robert Hromec nemá na kritikov ťažké srdce. „Ak je kritika plodná, ponúka aj plodnú sebareflexiu, to je dôležité. Hovorí sa, že bez kritiky nemá nik hodnotu. Rád počúvam ľudí, ako ich oslovujú moje obrazy, zaujíma ma, aký majú náhľad, čo v nich vyvolávajú. Je niekedy fascinujúce čítať názory kunsthistorikov zo Slovenska a konfrontovať ich s názormi zahraničných,“ hovorí umelec a jedným dychom dodáva, že sa v názoroch snaží hľadať objektivitu, oddeliť vlastný názor od cudzích. „Kritika pomáha. Je to svojím spôsobom inšpirácia, mám ju rád. Viete, potľapkávanie po pleci nie je príliš užitočné, hoci sa to dobre počúva,“ naznačuje.
