Zazvoní telefón, na displeji svieti neznáme číslo. Nádej, že volajú z argentínskej ambasády a chcú mi oznámiť, že som zdedil ohromný kus pastvín a nespočítateľné stádo, sa rozplynie po prvých slabikách.
Veselý a energický, zvyčajne ženský hlas mi ponúka veci, na ktoré som doteraz ani nepomyslel, ale dievčina – hlas vyjaví priam zdesenie, ako som tak mohol doteraz žiť. Tlakové hrnce, neprešúchateľné koberce, kuchynské spotrebiče alebo nové telefóny sa už-už tlačia do dverí, pripravené urobiť mi zo všednosti sviatok.
Prichádza bod zlomu. Všetko to šťastie visí na vlásku. Dievčenský hlas sa dožaduje pozornosti a cítiť z neho naliehanie zhrnuté do výkriku – neváhaj, zničíš si život. Vtedy spozorniem, lebo nerozumiem, ako sa dievčina dozvedela o technickom stave mojej domácnosti, a pýtam sa, kde sa v nej nabralo toľko empatie a túžby urobiť ma šťastným. Stačí krok a všetky tie pozoruhodnosti môžem mať doma za „najlepšie“ ceny a s doživotnou zárukou.
