Mnoho športovcov po ukončení aktívnej kariéry rozmýšľa – a čo teraz? Nie každý môže byť trénerom. Aj inak však vedia do svojho športu pretaviť to, čo v ňom sami spoznali. Nie iba do živého materiálu, teda do človeka – športovca, ale povedzme aj do hmoty. Svet Marcela Vajdu tvoria karbónové lode pretekárov na divokej vode‚ ktorých hnacím motorom sú iba svaly športovca.
Čo bolo impulzom na založenie firmy na výrobu lodí?
Začali sme spolu s bratom Reném v deväťdesiatych rokoch, hneď po revolúcii. Vtedy bolo v móde odtrhnúť sa od zaužívaného systému. Zrazu chcel byť každý sám sebe pánom. To bol prvý krok – chceli sme sa cítiť slobodní. Tak som prišiel za bratom s nápadom, že čo keby sme tie lode, na ktorých sme pretekali‚ aj sami vyrábali. Počas starého režimu to tak fungovalo, v kluboch sme si lode zhotovovali sami. Pamätám si‚ ako nás Peter Hochschorner starší, vtedy ešte sám pretekár, zasväcoval postupne do výroby. Tu niekde začína náš príbeh výroby lodí. Spočiatku išlo iba o turistické lode. Neskôr sme sa dali dohromady s jedným Nemcom a vyrobili sme pre neho taký malý katamaran. Bol to veľmi zlý projekt. To nás však nakoplo‚ aby sme sa rozhľadeli po celej Európe. Vtedy sme si to ešte veľmi neuvedomovali, ale otvorilo nám to dvere na rôzne výstavy, kde sme sa dostali k novým technológiám. Čiže z myšlienky oslobodenia vznikla firma, ktorá nás vtiahla ako vír.