Život v Rwande nezastavila ani jedna z najtragickejších udalostí 20. storočia – genocída v roku 1994. Počas nej zomrelo a utieklo z krajiny niekoľko miliónov ľudí. Tento rok si Rwanda pripomína dvadsiate výročie genocídy. O to väčší údiv vyvoláva, keď v krajine vidíte pokosené trávniky, malé políčka s kávovými kríkmi, banánovníkmi a na kopcoch roztrúsené farmy. Rwanda je ako jedna nekončiaca dedina. Krajina, kde sa jedna obec spája s druhou. Vďaka hornatému, ale úrodnému terénu sa zvykne nazývať aj krajinou tisícich vrchov. Do africkej Rwandy sa na skusy vybral aj Slovák Erik Šimšík.
Prečo práve Rwanda?
Študoval som sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, semester v Prahe a napokon na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. V tej poslednej majú dobrovoľnícke projekty po celom svete, a tak som sa v roku 2012 dostal do Rwandy. Skončil som školu, rozišiel som sa s priateľkou, mal som pocit, že je čas niekam odísť. Môj projekt sa volal Sociálna dielňa. Cieľom bolo začleniť mamičky s čerstvo narodenými deťmi do ekonomického procesu. Učili sme ich pliesť, vyrábať mydlo, sviečky a piecť. A k tomu aj to, ako tieto produkty predávať. Pretože oni konceptu predaja veľmi nerozumeli. Poslali sme ich napríklad v nedeľu predávať sviečky ku kostolu a ony tam stáli a debatovali so známymi. Nepredali nič.
Ako sa tento projekt rozbehol?
Bol som tam štyri mesiace a mali sme dobré výsledky. Keď som bol v Rwande opäť na konci roka 2013, v dielni so štrikovaním už mamičky začali pracovať so strojmi na pletenie a pradenie. Teda od ručne vyrobených, veľmi škaredých, nekvalitných svetrov prešli k pleteniu pekných oblečení pre seba i na predaj.
