Má asi dvadsaťpäť. Oblečené obyčajné džínsy, športové tričko a na nohách sandále. Husté čierne vlasy a tajomné oči prezrádzajú, že je Iránec. Pomaly sa približuje k hrobke Ferdúsiho, pokľakne a končekmi prstov sa dotýka masívneho kameňa, pod ktorým už takmer tisíc rokov odpočíva najslávnejší perzský básnik. Modlitbu šepká tíško, takmer si nás nevšíma. „Mám z toho zimomriavky,“ vravím kamarátovi, ktorý stojí vedľa mňa a s rovnakým úžasom sleduje, ako si Iránci ctia svojich básnikov.
Som v severovýchodnom mestečku Tús, nie ďaleko od hraníc s Turkmenistanom a Afganistanom. Putovanie po krajine voňavých ruží, perzských kobercov, dych vyrážajúcej architektúry a básnikov, ktorým sa klaňajú všetky generácie, sa začína.
ČIERNOČIERNY SVET. „V Iráne žiadna diéta, len jedz!“ vraví lámanou angličtinou Minu a podáva vrecúško s cukrovinkami. Tak trochu zo slušnosti ochutnávam orieškovo-šafranovú pochúťku, ktorá lepí zuby dokopy. So sladkou chuťou v ústach kráčam uličkami Mašhadu, najposvätnejším mestom všetkých moslimov šiitského vyznania, k svätyni, ktorú každý rok navštívi viac pútnikov ako slávnu Mekku. Vonku je zhruba tridsať stupňov a cítim sa trošku nesvoja. Dlhé čierne nohavice, ľanová tunika a tmavý hidžáb zakrývajú všetko ženské.
