V neúspešnej snahe spomenúť si, ktoré to boli roky v tých osemdesiatych, keď som ho videla tancovať po prvý a druhý raz, mi to zrazu došlo. Min Tanaka je bytostný umelec, ktorého domovom je aj tak bezčasie. Nemá začiatok, nemá koniec, je ako počasie, ktoré sa zjaví a zmení. Znovu a znovu. Nie nadarmo nazýva svoj spôsob práce a vlastnej existencie Počasím tela.
Jún 2014: Japonský tanečník Min Tanaka po tridsiatich rokoch od svojho prvého predstavenia vystúpi v Prahe. Svojím predstavením pod veľkým stromom a šírym nebom na Rohanskom ostrove posvätí miesto, ktoré má v budúcnosti slúžiť umeniu. Potom vystúpi po dva večery v divadle Archa, ktorého začiatok posvätil už pred dvadsiatimi rokmi vystúpením spolu s hudobníkom Johnom Caleom. V divadle nás nie je veľa – niekoľko vďačných pamätníkov i novicov tohto jedinečného umenia. Počasie našich tiel je skvelé.
M. Tanaka sa opäť stáva tancom. Po predstavení, ktorému nechýba humor, hustá atmosféra, čistá fascinácia jeho pohybmi, svetlom a tieňom a rovnako čistá poézia interakcie s partnerkou Rin Išiharovou, ešte veľkoryso hodinu a pol rozpráva o svojom živote, tanci, ukazuje fotografie svojej farmy. Je taký otvorený, vtipný a uvoľnený, že z divadla priam vytancúvame v takej povznesenej nálade. Až sa naša pražská hostiteľka doma pýta, čo nás tak viditeľne nabilo. Pôsobíme zrazu rovnako šťastne, ľahko ako Tanaka sám.
