Kopanie, sadenie, pletie a oberanie máme my Slováci asi v génoch, len sme na ne počas posledných desaťročí s prechodom na čoraz pohodlnejší a sedavejší spôsob života trochu pozabudli. Niektorí sa však rozpamätávajú. Zašpiniť si ruky od zeme a dopestovať vlastnú mrkvu môže mať na mestského človeka úžasný terapeutický efekt. Pohyb‚ domáca zelenina a pulz komunity sú znovu „in“.
Viac ako polovica celosvetovej populácie žije dnes v mestách a toto číslo neustále rastie. Takmer všetci ale žijeme v urbánnom spoločenstve – nech už je to v meste alebo na vidieku. A toto spoločenstvo buď rešpektuje, alebo ignoruje prírodné zákonitosti a vplyv človeka na životné prostredie.
(NE)BETÓNOVÁ DŽUNGĽA. Keď chýba zeleň a stromy, parky sa menia na sklené či železobetónové plochy a hektolitre úžitkovej vody odtekajú do kanálov, zanecháva to ďalekosiahle dôsledky. Mnohé mestá boli v minulosti projektované tak, ako keby príroda vôbec neexistovala. Dnes už architekti a urbanisti, našťastie, viac myslia na to, že‚ hoci v meste‚ stále sme súčasťou ekosystému planéty. V plánovaní mestských celkov i návrhoch nových budov a komplexov silnie trend zazeleňovania. Zelené strechy a vertikálne záhrady dokážu napríklad zmeniť mikroklímu, vďaka čomu sa mesto v lete neprehrieva. Ľudia si nielen v prímestských záhradkách, ale aj priamo v meste dopestúvajú svoje plodiny. V metropolách ako New York, kde je každý kúsok pôdy veľmi drahý, využívajú strechy, balkóny a steny budov, kde sa pestuje najmä na princípe hydropónie.
