Mať reštauráciu alebo krčmu je v krajinách bývalej Juhoslávie vcelku bežný rodinný biznis. Inak to nebolo ani u Jasmina Bosniča. Nežil si zle, dalo by sa dokonca povedať, že nad pomery. Bosnianska vojna však rozhodila karty inak. A tak si Jasmin so ženou a dvoma malými synmi zbalili kufre a vydali sa na cestu. S päťdesiatimi nemeckými markami vo vrecku.
DO ÚŽASNEJ KRAJINY. Ako dolnozemských Slovákov ich to prirodzene ťahalo na Slovensko. Do našej krajiny, ktorá sa práve rozhodla naštartovať kapitalizmus, ale rokmi zaužívané stereotypy ju prinútili rásť inou cestou ako na Západe. Jasmin bol však presvedčený‚ že Slovensko je úžasná krajina so skvelým prístupom k cudzincom.
Tvrdí to aj teraz‚ po rokoch. Vzápätí si však vypočuje protiargumenty jeho dnes už dospelých synov, ktorí mu často pri spoločnom rozhovore tvoria názorovú protiváhu. Netreba si to však mýliť s neúctou, práve naopak. Cítiť z nich‚ že otca uznávajú a vážia si ho. Keď spomína na časy, ako začínal rozbiehať rodinný biznis na Slovensku, pozorne počúvajú a prežívajú tento príbeh spolu s ním, hoci si ho už museli vypočuť nespočetne ráz.