Pre ľudí mladších ročníkov, narodených pred rokom 1989, je užitočné pripomenúť, že popri slovenských cestách žiarili vtedy iba červené hviezdy rôznych veľkostí – zvyčajne aj tak neosvetlené. Privilégiá mali len veľké mestá, kde okrem päťcípeho tvaru blikali aj nápisy ako napríklad „So Sovie_skym zv_zom na v_čné časy.“ Chýbajúce písmenká si každý domyslel a už sa ani nepochechtával. Nápisy o splnených plánoch a svetovom mieri, za ktorý pracujúci bojovali napríklad výrobou detských pančúch alebo dieselelektrickými lokomotívami, zmizli za pol roka.
Krajina „posedlá tmou“ sa však nekonala. Namiesto ideológie začali reklamným tabuliam dominovať pozvánky do kasín, ponuky skvelých úverov, ojazdených i nových áut. Situácia dospela do stavu, že o hustote tabúľ, bilbordov a megabordov sa začalo hovoriť ako o vizuálnom smogu. Netrpia ním priedušky, ale oči.
Keby sa vodiči sústredili len na oznamy okolo ciest a diaľnic, prišli by namiesto do Modry kamsi do Odorína.
