Naším cieľom bolo etruské pobrežie na západe Talianska‚ na mape kúsok nad Rímom. Špeciálne provincia Grosseto a mesto Bolgheri. Hľadali sme s manželom vhodný „zapadákov“ blízko mora, ktorý by poslúžil ako východiskový bod našich expedícií. Túžili sme nasať atmosféru voľnej krajiny, mora a zapadnutých prázdnych uličiek starodávnych miest. Aj preto‚ že nie sme historickí bádatelia, ale skôr labužníci, sme sa odvážne vyhli Florencii‚ ktorá je hlavným mestom Toskánska‚ a ostatným veľkým centrám. Bolo to správne rozhodnutie.
Cesta autom bola pohodlná, celkom popierala názory v cestovateľských blogoch o „nervydrásajúcich zákrutách na diaľnici medzi Bolognou a Florenciou“ alebo „miznúcich pruhoch a hordách drzých kamionistov“. Práve naopak, precízne značené cesty a kultivovaní vodiči či rýchle vybavovanie na mýtniciach nás veľmi potešili.
RAJ CIKÁD. Etruská riviéra je obrúbená pásom viac ako polstoročného píniového pralesa, ktorý je prírodnou pamiatkou. Zvrchu sa tvári ako zelený obláčik, zospodu ako more dáždnikov‚ s hustými konármi na spodnej časti korún stromov. Obraz akoby vypadnutý z ilustrácií Albína Brunovského. V podraste je les plný plazivých krovín a nehybných jašteríc, ktoré sa vyhrievajú na piesku. Na chodníčku vedúcemu k pláži nás šokoval nekončiaci hluk cikád, prehlušujúci morský príboj. K moru v tejto časti sa dá prejsť iba cez niektoré z dovolenkových centier Donoratico alebo Bibbona Maritima. Cestičky popod diaľnicu‚ ktoré vidno na Google Maps‚ nemusíte ani skúšať. Prešli sme viaceré a zvyčajne sa končia bránou s nápisom „Súkromná cesta“.
