O Aljaške sme mali len matnú predstavu. Vybavovala som si obrazy z filmu V tieni lovca režiséra Charlesa Martina Smitha, ktorý sa odohrával približne v tej istej zemepisnej šírke, kdesi pozdĺž 65. rovnobežky. Okrem iného hovoril o tom, aká je naša kultúra oproti tým tradičným chudobná. V kritickej situácii nedokáže človeku poskytnúť nádej, pretože jej chýbajú príbehy, ktoré by otvárali mýtickejší rozmer reality. S triezvym racionalizmom si človek stratený uprostred rozľahlej subarktickej krajiny neporadí. Potrebuje sa za niečím načiahnuť, aby neprepadol zúfalstvu.
Z Vancouveru sme vyplávali loďou. Bola to jedna z posledných výletných lodí, ktorá mala tento rok zakotviť v prístavoch juhozápadnej Aljašky a doviezť tam turistov z celého sveta. Ako sme sa neskôr dozvedeli, ľudia na pobreží rozdeľujú rok len na dve ročné obdobia: zimu a obdobie výletných lodí. Spolu s tým, ako prestanú do prístavov prichádzať tieto gigantické plávajúce citadely, utíchne aj ruch v uličkách Ketchikanu, Skagwayu či hlavného mesta Aljašky Juneau.
Turistický ruch tvorí podstatnú časť štátnej ekonomiky a miestni obyvatelia sú na to pripravení. Ponúkajú turistom služby, lokálne jedlo, drahé šperky a lacné suveníry. Doslova na každom kroku narazíte na obchodík s nejakými čačkami v tvare veľryby, lososa alebo medveďa. To však domácim nebráni, aby si z naivných turistov uťahovali. V ketchikanskom denníku Ketchikan Daily News – mimochodom, má celkom iný tvar ako naše, oveľa užší a dlhší – je celá rubrika venovaná zábavným historkám, ktoré miestni sprievodcovia zažili na výletoch s klientmi. Predstava organizovanej prílivovej vlny turistov nás veľmi nelákala, ale nezostávalo nám nič iné, ako sa medzi nich zaradiť. A tak sme s manželom Ferom a našimi dvoma synmi, Jonášom a Matejom, vstúpili na palubu, bohatší o pečiatku americkej colnej kontroly v pasoch. Čakala nás sedemdňová plavba do Whittieru.
