Článok pokračuje pod video reklamou
Ľudia sa podplácali navzájom. Plánované hospodárstvo na to vytváralo podmienky, lebo nezvládalo ani plánovanie takých banalít, ako sú zošity pre školákov, jogurty či ovocie. Po 17. novembri 1989 na námestiach zaznievali smelé vyhlásenia o tom, že za päť rokov sa vyrovnáme životnou úrovňou štátom Európskej únie.
Štartovaciu čiaru na podnikanie vytvoril zákon o živnostenskom podnikaní, ktorý v československom parlamente prijali hneď na jar roku 1990. V živote občanov sa zmenilo najmä to, že všetko, čo predtým robili nelegálne, mohli robiť otvorene. Podmienky podnikania sa vytvárali postupne. Dnes sa o nich hovorí ako o štandardných, čo nie je to isté, ako keby boli vynikajúce. Vlády – je jedno ktoré – z času na čas neodolajú „potrebe“ regulovať. Neuvedomujú si, že nejde len o rýdzo technokratické opatrenia, ale že často zasahujú do života občana a podnikateľa. Tí majú potom právom pocit, že im prisúdili úlohu verejného nepriateľa.
AKO SI TU ŽIJEME. Podľa jedného prieskumu v časti populácie‚ ktorá mala počas revolúcie aspoň pätnásť rokov, je sklamanie z ponovembrového vývoja veľké. Dôvodom je najmä sociálna neistota‚ nezamestnanosť‚ nárast chudoby‚ ale aj rozčarovanie z politického vývoja a nedostatočnej úrovne demokracie.Na to sa v Česku i na Slovensku sťažuje približne pätina ľudí‚ o niečo viac u českých susedov ako u nás. Na druhej strane sociálna neistota prekáža vyše polovici Slovákov a 36 percentám Čechov. Na opačnej strane spektra sú občania‚ ktorí sú s ponovembrovým vývojom viac-menej spokojní. Na Slovensku očakávania naplnil u 22 percent opýtaných a u jedného percenta dokonca prekonal. Podľa iného prieskumu českého Centra pre výskum verejnej mienky sú ľudia s vývojom od nežnej revolúcie o dosť spokojnejší: „Dve tretiny Čechov vyjadrili presvedčenie, že spoločenská zmena z roku 1989 stála za to. Na Slovensku rovnako odpovedalo 58 percent ľudí.“
