Článok pokračuje pod video reklamou
Kedysi bol v podkroví sklad, teraz sú na paneloch medzi drevenými hradami na najvyššom poschodí jednoduché kovové kľučky na okná i dvere, lampy‚ popolníky, fotografie stoličiek a stolov, vyrobených z ohýbaných rúrok, i prvých vstavaných skríň. Aj obytné domy. Na pohľad jednoduché, strohé, ale čarovné diela. Nijaké čačky, nad ktorými híka meštiak či zbohatlík, ale elegantná racionalita spred necelého storočia, oslovujúca širšie vrstvy, ktoré si ju navyše mohli dovoliť.
Vtedy neznámy nemecký architekt Walter Adolph Georg Gropius mal iba 27 rokov, keď ho oslovil podnikateľ Carl Benscheidt, muž raz taký starý, ktorý mal za sebou tvrdý život. C. Benscheidt bol najstarším z dvanástich detí v rodine, stále chorľavel, nuž nemohol prevziať otcovu farmu. Keďže doma nebolo peňazí, nedalo sa myslieť ani na gymnázium, nieto ešte na medicínu. Neustále bolesti nôh liečil zdravou výživou, postupmi, ktoré zavádzal istý švajčiarsky liečiteľ‚ i ortopedickou obuvou, ktorá koncom devätnásteho storočia nebola bežná. Keďže nevedel nájsť obuvníka, snažil sa ju sám vyrábať. Usúdil, že na mieru ušité topánky by chorým veľmi pomohli. Zakrátko našiel v Alfelde prácu u podnikateľa Carla Behrensa, ktorý mal peniaze a chuť do takého biznisu. Stal sa firemným manažérom a keď majiteľ fabriky zomrel, tak aj generálnym riaditeľom.
