Ranč Ladná – hlása nenápadná tabuľa na drevenej šope. „Už sme dorazili‚“ volám. Vysoká brána z drevených dosiek sa automaticky otvára‚ ale človeka za ňou nevidno. Po chvíľke z budovy s označením Šerif ležérnym krokom vychádza Petr Vlašic.
Na hlave má štýlovo ošúchaný kožený kovbojský klobúk. Obchádza pekne upravenú skalku‚ cez ktorú sa na návštevu bežia pozrieť zvedavé mačky. A pes. Po obligátnom zvítaní s celým výborom sa vyberáme na obchôdzku.
„Do Ladnej som sa priženil‚ neskôr aj šťastne rozviedol a potom som si tu vybudoval ranč. Asi preto‚ že som mal málo problémov,“ začína s úsmevom svoje rozprávanie P. Vlašic. Bolo to v roku 1993.
„Kúpil som vtedy smetisko‚ to som zavozil a urobil som z neho toto‚“ ukazuje rukou na rozsiahly dvor s vonkajšou jazdiarňou‚ obklopený množstvom drevených budov.
Zdroj: Michal Hučko
Vyzeralo by to tu ako na divokom západe‚ nebyť toho‚ že na dvore postávajú rôzne poľnohospodárske stroje a dodávky s nápisom „Ranč Ladná“. Pri pohľade na to všetko mám pocit‚ že na údržbu a chod tohto podniku treba aspoň desať ľudí. Nikde síce ani noha‚ ale keďže je sobota‚ nie je to čudné.
A to k ranču s celkovou plochou dva a pol hektára patrí šesťdesiat koní. Vlastne o nich to všetko je. „Máme kompletnú techniku na to‚ aby sme mohli v pohode fungovať a byť úplne samostatní. To znamená doviezť si seno‚ zbalíkovať ho‚ vyviezť hnoj. A všetko ostatné‚ čo treba.“
Zdroj: Michal Hučko
Petr hovorí zväčša v množnom čísle‚ ale na otázku, koľko má zamestnancov‚ odpovedá: „Nikoho.“ V reakcii na neveriacky zdvihnuté obočie vysvetľuje:
„Väčšinu robím sám. Občas príde pomôcť rodina a keď je sezóna a potrebujem niečo viac urobiť‚ tak prídu brigádnici. Inak sem chodia ľudia len preto‚ že majú radi kone alebo dievčatá‚ ktoré trénujem, a za to niečo porobia.“
Uľahčuje si to ešte tak‚ že kone sú celoročne na pasienkoch. Jednak je im tam lepšie a jednak nie je roboty s čistením stajní.
AKO KEDYSI. P. Vlašic nemá žiadnu výrobu‚ neustajňuje za poplatok cudzie kone‚ a predsa sa mu dobre darí. Pozdĺž jednej z budov pod strechou stoja vedľa seba vozy‚ ktoré používajú ako rekvizity pri nakrúcaní dobových filmov. P. Vlašica si často najímajú do pozície‚ ktorú filmári nazývajú „horsemaster“ – jednoducho majster všetkého‚ čo súvisí s koňmi a s čím si laik neporadí.
Funguje ako koordinátor jazdeckého tímu‚ do ktorého si podľa potreby nakrúcania najíma ľudí. „Všetko‚ čo tu vidíte‚ sú vozy‚ povozy‚ koče a k tomu potrebné veci‚“ ukazuje a vedie ma dovnútra. „Momentálne máme rozkrútený nový seriál‚ ktorý sa volá Četnické trampoty a odohráva sa v rokoch 1919 a 1920‚ v období po prvej svetovej vojne.“
Zdroj: Michal Hučko
Cez spoločenskú miestnosť plnú jeho vlastných trofejí zo záprahových pretekov (ktoré nazbieral od svojich prvých pretekov v roku 2004) sa dostávame do veľkého hangáru‚ kde sú ukryté špeciálne kusy. Vedľa elegantných pohrebných vozov a šľachtických kočov‚ ktoré sú ako vystrihnuté z dobových drám‚ stojí rebrinák‚ v akom sa kedysi vozilo seno. A obďaleč pivovarnícky voz.
„Jednoducho dostaneme zákazku‚ povedia nám‚ aký voz by potrebovali a ak ho nemáme‚ tak nám nezostáva nič iné‚ len si ho vyrobiť‚“ hovorí P. Vlašic.
„Okolo filmu sa motáme nejakých pätnásť rokov‚ natočili sme už viac filmov a dostali sme sa do štádia‚ keď nám toto všetko funguje a máme dosť roboty‚“ skonštatuje ešte a krokom muža‚ ktorý nemá čas na zbytočné prestoje, ma vedie ďalej.
Zisky z filmovačiek vlastne dotujú časť ďalších aktivít. Rančer si okrem toho zarába aj výcvikom problémových koní. Vzadu v menšom kruhovom výjazde postávajú tri kone‚ ktoré do Ladnej prišli na prevýchovu‚ ale už tu zostanú. Vyzerajú krotké ako baránky‚ keď si nežne jeden po druhom berú kúsky jablka. Doma pri Martine sa vraj správali ako darebáci. Preto‚ lebo sú to pracovné kone a nemali čo robiť. Nuž vymýšľali.
Zdroj: Michal Hučko
Medzitým P. Vlašic vezme telefonický hovor‚ striedavo vraví „áno‚ nie“ a k tomu nejaké sumy. Vysvitne‚ že ktosi si chce objednať štýlový pohreb s kočom. A predstavuje si to príliš jednoducho.
RÁČTE NASTÚPIŤ. Postupne prechádzame celým areálom a zastavujeme pri veľkom pieskovom cvičisku. Tu sa robia súťaže v sedlovom jazdení pre deti aj preteky záprahov. A práve tu sa zvyčajne začínajú tréningy vozatajskej školy.
„K vozatajskej škole sme sa dostali tým‚ že naša generácia zostarla a je mnoho ľudí rôznym spôsobom hendikepovaných‚ ktorí majú radi kone. Ale nemôžu sa na konský chrbát dostať. A tak som začal propagovať záprahové jazdenie.“ To je v Česku z roka na rok populárnejšie.
P. Vlašic si spomína‚ že keď v roku 2004 začínal‚ zišlo sa ich z celej republiky päť‚ šesť. Dnes sú len na južnej Morave preteky‚ na ktorých sa zúčastní dvadsať jednozáprahov‚ pätnásť dvojzáprahov‚ štyri-päť štvorzáprahov a na dôvažok ešte desiatka poníkov. A to ráta len členov Českej jazdeckej federácie‚ pričom sú mnohí‚ ktorí zapriahajú len zo záľuby.
„Na Slovensku to už tiež začína frčať‚“ hovorí Petr. „Oslovili ma chlapci z Martina s tým‚ že chcú takéto veci robiť. A pozvali ma na preteky‚ kde sa zišlo dvadsať záprahov‚ takže už to funguje celkom dobre. Len treba veľa jazdiť.“
Zdroj: Michal Hučko
Hľadiac na prekážky na cvičisku, mi nie je jasné‚ ako sa tam vojde celý voz aj s koňom, dokonca dvoma a ako to kočiš ustojí. Samozrejme‚ je to o cviku. Od nikoho sa nechce‚ aby bol hneď majster.
„Základný vozatajský kurz bol vymyslený na to‚ aby sa ľudia dokázali so záprahom bezpečne prepraviť z bodu A do bodu B. Nie je to o tom‚ že sem prídete a za dva dni z vás bude najlepší pretekár‚“ vraví P. Vlašic. „Vysvetlím im‚ ako sa zvieratá ovládajú a ako to celé funguje. Potom to už záleží na každom človeku‚ čo s tým chce robiť ďalej.“
