Mesiac, ktorý som strávila v Bolívii, bol jedným z najhorších a zároveň najlepších vôbec. Nadmorská výška v hlavnom meste La Paz patrila k prvým problémom, s ktorými som sa tam stretla. K 3 640 metrom nad morom sa pridal zápal dutín a mala som čo robiť, aby som s kamarátmi prešla dvoma uličkami do našej obľúbenej reštaurácie.
Tí sa na moje utrpenie už nedokázali pozerať, a tak ma Juro poslal do teplých krajín: „Saši, cestovanie má byť predsa o užívaní si. Choď preč z tejto nadmorskej výšky niekam do tepla.“ Juro má pravdu, a preto sa rozhodujem, že posledné dni v Bolívii nebudem trpieť.
Ledva sa doplazím hore uličkou Sagárnaga v La Paze do cestovnej kancelárie, kde si dohadujem výlet do amazonského pralesa. Zbohom, nedostatok kyslíka, zbohom, dvojvrst- vové zimné nohavice a bunda, bez ktorých sa v La Paze nedalo pohnúť ani na krok.
