Základná podmienka, aby ľudia boli ochotní cestovať stovky kilometrov vlakom‚ je jasná. Vlaky musia byť rýchle, lacné a k tomu pohodlné. Ambície podporiť rýchle cestovanie vlakom v Európe sú. V roku 2010 vypracovala Európska komisia štúdiu Vysokorýchlostná Európa. V nej naplánovala rozšírenie siete vysokorýchlostných tratí z necelých 10-tisíc kilometrov v roku 2009 na 22-tisíc v roku 2020. V roku 2030 by to už malo byť viac ako 30-tisíc kilometrov. Na rozdiel od mnohých iných ambicióznych plánov sa zdá, že tento sa podarí splniť. Podľa generálneho riaditeľa Výskumného ústavu dopravného (VÚD) Ľubomíra Palčáka je to rovnako vďaka rozvoju v štátoch, ako sú Francúzsko, Nemecko či Španielsko, kde tieto siete budujú dlhodobo, ale aj v krajinách, kde doteraz vysokorýchlostné trate nemali. „Podľa štatistík Medzinárodnej železničnej únie je v Európe rozostavaných vyše dvetisíc kilometrov vysokorýchlostných tratí. Realistický odhad do roku 2020 je na úrovni 18- či 19-tisíc kilometrov,“ dodáva Ľ. Palčák a pripomína, že kým Medzinárodná železničná únia považuje za vysokorýchlostnú trať len takú, kde vlaky môžu ísť rýchlosťou 250 kilometrov za hodinu, Európska komisia sa pri modernizovaných tratiach uspokojí s 200 km/h.
Mark Smith, ktorý prevádzkuje stránku o cestovaní vlakmi The Man in Seat Sixty-One, si myslí, že viac pozornosti treba venovať cezhraničným projektom. Podľa neho sa železnice priveľmi zameriavajú na domáce spoje.
