Poďme robiť chyby!

Petra Vidoviča, ktorý vybudoval aj zatvoril viacero firiem, a na troskách poslednej postavil úspešný Etarget, o tom poučil otec. Mal šťastie. Ja si nespomínam, že by mi v detstve niekto niekedy povedal, že je o.k. robiť chyby. Za zlyhania ma nijako extrémne netrestali, ale ani mi nehovorili: „Je to v poriadku, veď si sa vďaka tomu veľa naučila.“ Keď vám to nikto neobjasní, tak sa namiesto zvládania pádov naučíte zlyhania zatĺkať a ako tínedžeri drzo odvrkovať, že „veď je to aj tak jedno!“ Rovnako ale nie je dobré opakovať: „Nič sa nedeje. Svet sa nezrúti.“ a „My ťa máme aj tak radi.“ Lebo sa môže stať, že sa bežné preklepy a prešľapy premenia na nízke ambície a tie sa stanú v našom živote niečím normálnym. Budeme si hovoriť: „Aj tak to nedokážem. Stále zlyhávam, tak prečo by to teraz malo byť inak?“ Podstatné je zisťovať, na čo sú všetky tie chyby dobré. Väčšinou si to uvedomujeme až dodatočne. Niekedy po dlhých rokoch. Pritom by sa na to pokojne dalo pozrieť hneď. Jasné, že ani dnes nie som nijako nadšená, keď sa mi niečo dôležitejšie nevydarí. Aj keď by som sa vlastne mala tešiť. „Hurá, nevyšlo to! Teraz mám príležitosť zistiť, ako by sa to dalo urobiť oveľa lepšie.“ Vďaka zlyhaniam občas spoznáme nových skvelých ľudí alebo aj v blízkych objavíme niečo, čo sme nevedeli. Minimálne objavíme niečo nové v sebe. Dodnes ma striasa, keď si spomeniem, ako som vo vrcholnom strese nakričala na kolegu, ktorý stále testoval hranice. Naučila som sa vďaka tomu, že každý je iný a to, čo sa mne zdá dôležité, je inému fuk. A naopak. Tiež som pochopila, že treba veci riešiť dopredu, kým sa to ešte dá. Aj to, že nie vždy sa to dá. Jednoducho som sa musela zmieriť s tým, že nebudem stále tá dobrá. A viete, ako mi odľahlo?