Na Orave sú ľudia zvyknutí na tvrdú prácu. Aj na dve zmeny. Jozef sa dal na zháňanie inzercie do istého farebného časopisu, ktorý však už nejestvuje. Potom robil vo veľkosklade potravín, ktorý už tiež zanikol. Peter si tri mesiace zarábal ako čašník v Taliansku, potom rok ako zásobovač v malej strojárskej firme. Ďalšie štyri roky bol obchodným zástupcom pre výrobcu drogistického tovaru. Po príchode z prvej šichty si obliekli montérky a začali montovať ťažné zariadenia pre osobné autá, menšie nákladné autá a mikrobusy. Kým Jozef mal už medzitým rodinu, Peter stihol ešte dva roky vymetať diskotéky. Robil diskdžokeja do tretej ráno. Pár hodín doma pospal a švihal do prvej práce.
DALO SA TO STIHNÚŤ? Svorne tvrdia, že áno. Potrebu robiť zdedili podľa Petra po rodičoch a pretože peniaze boli treba, na gazdovstve robili už ako deti. Dokonca ráno pred školou. Výnimkou bola iba nedeľa. Ale aj veriaci kresťania museli ustúpiť, keď sa schyľovalo k dažďu a bolo rýchle treba dozberať sená.
Prvé podnikanie sa skončilo so stratou. Za prvý rok prerobili 150-tisíc vtedajších korún. Videli, ako Slovač, ktorá smrdela grošom, dopravovala domov cez otvorené hranice z bohatšej časti Európy ojazdené alebo havarované autá. Zohnať náhradné dvere na taký ford či volkswagen bolo umenie, lebo súčiastok veľmi nebolo a nové boli na naše pomery drahé. Žilincovci sa teda rozhodli zaplátať diery na trhu. Z nemeckých a švajčiarskych vrakovísk privážali nabúrané autá a vyberali z nich, čo by mohli automechanici zužitkovať. Ľuďom pomohli, sebe odpomohli.
