Pretože sa blíži päťdesiate výročie vzniku veľkofilmu, médiá sumarizujú rodinnú ságu. Je to príbeh rodiny korvetného kapitána Georga, rytiera von Trapp, ktorý v prístave Pula velil ponorkovému oddielu rakúsko-uhorského vojnového loďstva a v roku 1911 sa oženil s Agathou Whiteheadovou, dcérou vynálezcu a výrobcu torpéd. Keď vypukla prvá svetová vojna, manželku s dvoma deťmi evakuoval do bezpečia letného bytu v rakúskom alpskom stredisku Zell am See. Tam sa im narodili štyri ďalšie dietky a pri piatom manželka náhle zomrela na šarlach. Už predtým prišiel aj o námornícku kariéru. Po vojne sa rozpadla monarchia, Rakúsko sa odrazu stalo vnútrozemským štátom a Pula, ktorá je teraz chorvátska, pripadla vtedy Taliansku. Sedem detí v Rakúsku potrebovalo ženskú ruku, nuž rytier sa obrátil na salzburský kláštor benediktínok. Matka predstavená mu odporučila za domácu učiteľku kláštornú novicku, Viedenčanku Mariu Augustu Kutscherovú. Medzi kŕdľom detí zabudla na predstavy o živote za múrmi kláštora a rytier sa vzdal myšlienky na sobáš s princeznou Ivonou, vzdialenou sesternicou nebohej manželky. V roku 1927 požiadal o ruku Mariu Augustu. K siedmim deťom prišli ešte ďalšie tri.
SPEVOM NA ŽIVOBYTIE. Čoskoro však prepukla Veľká hospodárska kríza, banka, kde mali úspory, skrachovala a Trappovci prišli o všetko. Vtedy do príbehu vstúpila operná speváčka Lotte Lehmannová, objavila talent rodiny pre chórový spev a speváčikov prihlásila v Salzburgu do známej súťaže. Zvíťazili, a hoci sa otec zdráhal, miestny mladý kňaz založil z Trappovcov úspešný komorný detský zbor a precestoval s ním kus Európy. Pred Vianocami roku 1938 spievali dokonca aj Newyorčanom, ale pretože im vypršali americké víza, musel zbor nazad do Európy. Rytier mal však doma v roku 1938 za sebou ťažký politický škandál. Bol hrdým Rakúšanom, ale keď Hitler pripojil jeho vlasť k Veľkonemeckej ríši, odmietol tú česť navštíviť nemeckú ponorkovú základňu aj „hajlovať“ na mníchovskom koncerte pri príležitosti vodcových narodenín. Musel sa rýchlo zabaliť a odísť. Do neobsadenej Európy. Americké imigračné úrady zmenili názor až v roku 1938, po vypuknutí druhej svetovej vojny. S vízami už problém nebol a rodina šľachtica a vojaka sa v novom svete v štáte Vermont dala na nový život – farmárčenie, hoci s koncertmi neskončili.
