Odovzdanie firmy, hoci aj do rúk vlastných detí, môže byť ťažké rozhodnutie. Rovnako ako náročné je dlhoročné riadenie vlastného podniku. „Zväčša cíti, že nechce byť natoľko ponorený v operatíve, prehodnocuje život, uvažuje o hodnotách. Častá konštelácia vo firmách je taká, že podnik založil muž, po čase sa pridá manželka alebo budovali firmu spoločne. Po prekročení päťdesiatky rozmýšľajú o budúcnosti inak, ako keď firmu zakladali,“ tvrdí Kamil Šimkovič.
KRÍZY A HODNOTY. Odovzdanie firmy, hoci aj do rúk vlastným deťom môže byť ťažké rozhodnutie. Niekedy sa to deje s ťažkým srdcom, inokedy prevláda skôr uvoľnenie. Skúsenosť K. Šimkoviča je, že podnikatelia navonok tvrdia, že to robia s ľahkosťou. „Nie vždy je to pravda. Sú naozaj unavení, nebaví ich riešiť každodenné problémy so zamestnancami alebo s biznisom. Prežili rôzne krízy. Keď sa však rozprávame dlhšie, tak sa vynorí aj skutočnosť, že k firme majú hlboký vzťah, najmä ak ju budovali na hodnotách a správali sa po celý čas zodpovedne,“ konštatuje. Z viacerých rozhovorov je jasné, že podnikatelia nechcú úplne strácať kontakt s firmou, chcú si udržať prepojenie s ňou. Musia si vyriešiť otázku, ktoré oblasti vplyvu si chcú ponechať a ktorých sa, naopak, zbavia. „Dávame im horizont päť rokov na predstavu o budúcnosti firmy a úlohe v nej. Takže v skutočnosti to až také jednoduché nie je,“ tvrdí K. Šimkovič.
Pre nástupníctvo vo firmách existuje viacero modelov, neexistuje jeden univerzálny. O tom‚ či firmy najčastejšie preberajú deti podnikateľov alebo si volia napríklad prokúru či profesionálny manažment, K. Šimkovič uvažuje na príklade rodinných firiem. „V nich sú prvé v poradí nástupníctva deti. Často sú už zapojené do činnosti firmy. S tým však súvisia dve otázky. Prvá je, či majú vôľu prevziať rodinnú firmu, a druhá sa týka ich schopnosti prevziať ju a pokračovať v podnikaní. Niekedy totiž nemajú skúsenosti s riadením tímu,“ vysvetľuje K. Šimkovič.
