Ako inak by sme sa mali počúvať‚ ak nie naplno? Pýtam sa, nuž naozaj počúvam odpoveď. Pamätám si dodnes‚ ako ma pri mojej prvej ceste do Ameriky dráždilo, keď sa ma tam ľudia spýtali: „How are you?“ A ja‚ naivná, netušiac, že je to len spoločenský prívesok k pozdravu, som sa vážne zamyslela‚ ako sa práve mám. Ich to však nezaujímalo a kým som dokončila vetu, už mali pohľadom na muške niekoho iného.
Ten pocit márnosti vo mne zostal, takže sa to snažím nerobiť iným. Ak ma niečo nezaujíma, nepýtam sa na to. Našťastie ma zaujíma všeličo, takže je na čo sa pýtať a je čo vnímavo počúvať. A kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Jasné, že človeka z jedného rozhovoru nespoznáte, dušu úplne neodhalíte. Ale nakuknúť môžete. Mám pocit, že mnohým ide iba o to. Aby sme ich videli, počuli, vnímali.
Páčilo sa mi, čo vymysleli autori príbehu Avatar. Vo filme sa tie modro-tigrované bytosti zdravili hlbokým pohľadom do očí a slovami: „Vidím ťa!“ Ešte aj Nikoletine chlpaté kabelky z obálky sa na svojich majiteľov dlho zvedavo pozerajú. :)
