Marina si spomína, že ako šesťročná s otcom a o pol druha roka starším bratom Pablitom stáli pred bránou vily blízko Cannes, kde býval ich starý otec. Čakali na pravidelné prijatie a finančnú podporu, ktorú im tak nerád dával. Niekedy ich jeho vtedajšia manželka Jacqueline Roqueová nevpustila do domu, inokedy mali šťastie a dostali sa do intímneho Picassovho ateliéru. Stáli tvárou v tvár jeho nepredvídateľnej nálade. „Nikdy nebol pre nás ozajstným starým otcom,“ hovorí Marina s dávkou ľútosti v hlase. Dnes už chápe, prečo sa tak málo zaujímal o svoje vnúčatá. Ale vtedy ona ani jej brat Pablito netušili, prečo sa museli dožadovať náklonnosti a lásky bohatého, svetoznámeho starého otca, kým oni iba pár kilometrov od jeho vily museli prežívať z ruky do úst. Ich otec bol slaboch visiaci na svojom slávnom otcovi a matka žila vo svete fantázie. Ľudia sa domnievali, že sú bohatí a privilegovaní, ale oni žili v nedostatku a očakávaní, že bude lepšie.
Život vie riadne zamotať svoje pavučiny. A tak sa stalo, že Marinin brat po smrti starého otca spáchal samovraždu a ona sa dostala do ironickej pozície – stala sa jednou z dedičiek Picassovho nesmierne ceneného umeleckého majetku. Vrátane onej vily California v Cannes, odkiaľ ich často posielali preč.
PICASSOVI NEUTEČIETE. Narodiť sa do takejto rodiny by bolo pre mnohých niečím, čo ich razom vrhne medzi privilegovanú vrstvu spoločnosti a predznamená život plný lesku a luxusu. Keď v roku 1950 Marina uzrela vo francúzskom Cannes svetlo sveta, Pablo Picasso mal vtedy bez jedného roka sedemdesiatku.
