Kvôli ohrozeniu života ste utiekli do exilu. Čo je najťažšie na začiatkoch v cudzej krajine?
Bolo to jedno z najbolestnejších rozhodnutí v živote. V Zimbabwe som žil v neustálom strese, napriek tomu som nikdy nechcel vlastnú krajinu opustiť. Založil som kultúrnu konzultačnú spoločnosť, ktorá moju rodinu veľmi dobre živila. Od exilu som nič nečakal‚ len pokojný život bez strachu o našu bezpečnosť. Mrzelo ma, že som bol nútený vzdať sa všetkého, čo som z profesionálnej stránky vytvoril. Veľa spisovateľov v exile predpokladá, že ako utečenci nájdu v novej krajine raj na zemi. Jedným z prvých šokov po príchode do Nórska boli reakcie vzdelaných a inteligentných ľudí. Spochybňovali, že človek ako ja môže byť v skutočnosti uznávaný literát. V Zim- babwe ma na ulici zastavovali mladí ľudia, ktorí ma poznali z novín či rádia. V novej krajine sa ako utečenec stávate Mr. Nobody. „Nikto“ je vaše nové meno a priezvisko. Ako hovorí staré africké príslovie „mwana washe muranda kumwe“ – kráľov potomok je v cudzej krajine vždy len obyčajným človekom.
Nadpis šedého boxu
Chenjerai Hove (9.2.1956 - 12.7.2015)
Zdroj: Martina Bagarová / Brak Festival
Novinár, básnik, spisovateľ. Vyštudoval literatúru na univerzitách v Južnej Afrike a Zimbabwe. Bývalý prezident Spisovateľskej únie a spoluzakladateľ Asociácie na ochranu ľudských práv v Zimbabwe. Jeho román Kosti (Bones) získal viacero medzinárodných ocenení a zaradil sa medzi sto najlepších afrických kníh publikovaných za ostatné storočie. Pre kritiku politického režimu prezidenta Roberta Mugabeho bol prenasledovaný‚ v roku 2001 utiekol s rodinou do francúzskeho exilu. Do smrti žil a tvoril v nórskom Stavangeri.
Ako ste vyrastali?
Otec bol kráľom v dedine Mazvih- wa a napriek nesúhlasu švédskych misionárov mal viac manželiek. Nebolo to zlé obdobie, mať toľko matiek a veľkú rodinu bolo príjemné.
Mugabeho vláda roky prenasledovala vašu rodinu. Ako sa dá pod neustálou hrozbou vôbec žiť?
Keď mi udelili nemecko-africkú cenu za ľudské práva, od vlády som dostal „darček“ v podobe tajného agenta, ktorý mi zhabal ďakovnú reč. Moje knihy čítali študenti po celej krajine‚ ale ako autor som nemal právo vstúpiť na akademickú pôdu. Súhlasím s tvrdením, že slová a pero sú najsilnejšou zbraňou na svete. Mieria do duše a srdca človeka a dokážu ho posilniť. Zbrane nikdy nemajú takú moc.
Prežili ste viacero vojenských konfliktov. Kvôli čomu najčastejšie vznikajú?
Spúšťačom je ponižovanie a túžba po moci. Ponižovaním spôsobujete iným jazvy a zranenia. Jedného dňa sa však vaša obeť postaví a bude vám chcieť vrátiť všetky svoje bolesti. Základom mieru je pristupovať ku každému s úctou a láskavo. Ľudia často nechápu, ako z manželov pri rozvode možno cítiť toľko pohŕdania, zloby a nenávisti. Poznám prípady žien, ktoré poliali muža benzínom a škrtli zápalkou. Viem si predstaviť, koľko poníženia z manželovej strany asi zažili. Poníženie jediného človeka môže spôsobiť vojny a ozbrojené konflikty. Nikdy sa nezačínajú na bojisku, ale doma či na ulici. Ako chceme očakávať, že vo svete zavládne mier, keď ho nevieme nastoliť u seba? Skúsme sa na nepriateľa vždy pozrieť ako na človeka, ktorého hrdosť je nášľapnou mínou, ale vie aj udržať mier.
Dokázali ste svojím prenasledovateľom odpustiť?
Týral ma človek z koloniálnej armády. Úderom zbrane mi poranil chrbticu. Keď ma stretol po rokoch, pozval ma na kávu. Spýtal som sa ho: „Prepáčte, o čom by sme sa my dvaja mali zhovárať?“ Necítil som však k nemu nenávisť. Niektorí ľudia si myslia, že poníženia z minulosti odčinia debatou pri káve. Rany nespravodlivosti dokáže vyliečiť iba spravodlivosť. Nie kapučíno s koláčom.