Ako malý prváčik sa Martin Pyšný učil písmenká rovnako ako iné deti. Nikto si nevšimol, že by niečo nebolo v poriadku. Horšie bolo, keď sa písmená spájali do slov, viet a významov. „Možno si vtedy rodičia mysleli, že som lajdák. Dosť sa mi preto venovali, záležalo im, aby mi čítanie išlo dobre,“ spomína Martin.
Podľa vlastných slov bol v detstve riadne „číslo“, bolo ho počuť a rodičom dával zabrať. Takéto deti označujeme za hyperaktívne a zväčša sa im nechce učiť. Martin pôsobil na svoje okolie ako nezvládnuté dieťa. „Vždy som spravil nejakú hlúposť, často som niečo pokazil,“ priznáva sa. Čo mu však nerobilo problém, bola matematika a logické myslenie. Deti ako on zvyknú odporučiť na vyšetrenie do pedagogicko-psychologickej poradne.
„Už si presne nepamätám detaily, ale tam vlastne zistili, že nie som podpriemerný, práve naopak, ale že som skôr brzdený nejakým hendikepom,“ dodáva. V čase vyšetrenia bol Martin druhák na základnej škole a netušil, že má dyslexiu. Po vyšetrení to vedeli aspoň jeho rodičia. Začali sa mu potom venovať s pomocou okienok na čítanie, ktoré zaviedol ešte v sedemdesiatych rokoch 20. storočia psychológ Zdeněk Matějček.
NOSIL SI IBA DESIATU. „Moja neschopnosť čítať a abstrahovať vedomosti z učebníc, ktorým som nerozumel, sa dostala do bodu, že som prestal robiť. Jednoducho ma to nebavilo,“ hovorí M. Pyšný. Svoj hendikep si uvedomil až vo veku štrnásť rokov‚ keď pozeral seriál Show Billa Cosbyho.
„Tam sa Teov spolužiak sťažoval, že ho nebaví chodiť po svete s baterkou, že ho nebaví učenie a finále epizódy bolo, že ten chalan bol dyslektik. Išiel som sa mamy spýtať, či to mám tiež. Mama mi pripomenula testy v ôsmich rokoch a že tam mi dyslexiu diagnostikovali.“
V detstve ho často považovali za čudáka. Všímal si kadejaké detaily, ale unikal mu kontext. On reálne vidí iba vo svojom poli ostrosti, ďalej si veci nevšíma. Napriek problémom však išiel ako desaťročný na osemročné gymnázium.
Mal rád chémiu a chápal vzorce. Hovorí‚ že školu zvládol aj preto, že učitelia prihliadali na predmety ako slovenčina, literatúra, angličtina, teda na všetko, kde mu robili problém písmenká. „V kvarte a kvinte som sa nechcel učiť. Prestal som písať do zošitov a učiť sa klasickým spôsobom. Začal som rebelovať. Do školy som si nosil iba desiatu, čo bolo úplne smiešne,“ rozpráva. Unavovalo ho čítanie a povedzme učebnica dejepisu bola podľa neho zle spracovaná aj pre „normálnych“ žiakov.
