Bolo to ešte pred tými rovníkovými horúčavami. Prechádzam sa po botanickej záhrade a všade naokolo život. Krásne kvety všetkých farieb sveta‚ voňavé ruže‚ zeleň. Z korún stromov štebot neviditeľných vtákov. O každý kvietok sa bijú aspoň dve včely a jeden čmeliak. Hneď mi príde na um, že som sem mala vziať mamu‚ kvety miluje. Ale vzápätí si uvedomím, že kým o pár dní príde, už to bude zase všetko inak. Približne v tom čase ma nadchla prednáška českého egyptológa Miroslava Bártu‚ ktorý sa okrem pátrania po artefaktoch a ľudských príbehoch zo starovekého Egypta venuje aj prirodzeným cyklom civilizácií. Kolobehu‚ v ktorom po vzostupe nevyhnutne prichádza kolaps. (Mimochodom‚ ak čítate Profit odzadu‚ tak rozhovor s ním nájdete na strane 45.) Vtedy mi povedal‚ že už nerád používa slovo kolaps, lebo ľudia sa naň upnú a potom už nevnímajú nič iné. Niektorí fascinovaní‚ iní vydesení‚ paralyzovaní apokalyptickou víziou. Naučil sa teda zdôrazňovať, že kolaps nie je smrteľný kŕč‚ ale transformácia‚ z ktorej vzíde niečo nové. Ako v kolobehu života. Ako v prírode. Listy opadajú, premenia sa na hnojivo. Ruže zvädnú, lupene pohnoja zem a odhalia plod. Semienka vypadnú a vyrastú z nich nové rastliny. Ako Fénix z popola. Transformácia je také pekné, politicky korektné a neagresívne slovo. Nikto vás nemôže obviniť, že šírite paniku. Ale fakt je, že všetko sa transformuje. Stále‚ v každom okamihu. A neraz je to dobre. Lebo keby všetko zostalo po starom, tak sme v keli.