Hoci je už niekoľko rokov na cestách, je hrdým Slovákom a za svoj domov stále považuje Bratislavu. „Je to mesto, kde som sa narodil, kde som spoznal úžasných ľudí, vďaka ktorým som dnes tam, kde som. Tu mám rodinu a najlepších priateľov, tu sa mi otvorili brány do sveta. A na to sa nezabúda,“ hovorí so širokým úsmevom vysoký potetovaný mladík, ktorý sa považuje za sivý priemer. Skromnosť a ideály o živote sa bijú s výzorom drsného rebelanta.
NAJNOVŠIA ZÁKAZKA. So šálkou lahodného čaju v ruke sa rozplýva nad krásami Azerbajdžanu, odkiaľ sa nedávno vrátil. S čerstvými zážitkami, stovkami fotografií a nadšením z kultúry, prírody i ľudí. Ako mnohé ďalšie aj túto krajinu navštívil nielen z túžby po objavovaní, ale tiež pracovne. Pre naše diplomatické zastúpenie pracoval na projekte, ktorého cieľom bolo zdokumentovať Azerbajdžan‚ tamojší život a najmä miestne náboženstvo.
„Islam s ľudskou tvárou, to je téma mnohých fotografií, ktoré predstavím na výstave, pravdepodobne v bratislavskej Redute,“ rozhovorí sa. „Keďže som bol na cestách mesiac a Azerbajdžan nie je veľký, navštívil som každé mesto. Bolo to fascinujúce, krajina je to krásna a zaujímavá, od moderného a luxusne pôsobiaceho hlavného mesta s nablýskanými autami až po skromnejšie dediny s ladami na cestách, nádherné hory a široké pláže,“ rozpráva.
Spomína na pohostinnosť miestnych‚ ktorá sa zďaleka nekončí ponúknutým čajom. „Raz večer som sa v reštaurácii dal do reči s chlapíkom, napokon z toho bola asi dvojhodinová debata. Páčili sa mi jeho názory, v mnohom sme sa zhodli. Prezradil mi, že je stomatológ. Na prvý pohľad bolo vidieť, že úspešný. Len tak mimochodom som spomenul, že aj ja by som už potreboval navštíviť zubára. Pozval ma do svojej súkromnej ambulancie. Opravil mi dva kazy, urobil dentálnu hygienu a čo ma šokovalo najviac, nechcel si odo mňa zobrať ani cent.“
Leto mladých pastierov pri Kaspickom moriZdroj: Archív Ľuba Šišku
Z DISKOTÉK NA TITULKU. Vo veku len niečo nad 25 rokov je ťažké uveriť‚ že Ľubo sa už desať rokov živí prakticky sám. Detstvo vraj nemal najľahšie, preto sa pomerne skoro rozhodol osamostatniť. V tom čase dostal aj prvú pracovnú ponuku. „Kamaráti ma oslovili, aby som pre jeden začínajúci portál fotografoval diskotéky. Vtedy som bol taký bratislavský grázlik, miloval som nočný život.
A tak som začal chodiť po diskotékach s fotoaparátom v ruke,“ smeje sa pri spomienke na začiatky. Z pätnásťročného amatérskeho fotografa diskoték sa za pár rokov stal profesionál. „Keď som mal sedemnásť, prvýkrát sa moja snímka dostala na titulku známeho slovenského týždenníka a o rok neskôr som mal prvý editoriál v pánskom časopise.“
Tesne pred dovŕšením devätnástich rokov fotografoval kampaň pre jednu politickú stranu. Táto zákazka mu vyniesla prvý väčší honorár. Rozhodol sa však‚ že ho neminie na techniku, auto či značkové oblečenie. „Som odporcom života založeného na materializme. Nepotrebujem vlastný byt či auto, ani drahú techniku. Všetky tieto veci sú pominuteľné. Čo si vážim, sú moje spomienky, zážitky, skúsenosti, pocity,“ hovorí vážne a vysvetľuje, že sa snaží žiť tak, ako by peniaze ani neexistovali.
„Asi je to tým, že som zažil dni, keď som nemal takmer ani na jedlo, ale tiež obdobia, keď toho bolo možno až príliš veľa. Paradoxne, práve tie dni, keď som mal menej, vnímam s odstupom ako tie lepšie. Konzumný život ma jednoducho neláka.“ Je presvedčený, že peniaze mu spokojnejší život neprinesú.
Môžu byť cestou k cieľu, ale je zle, ak sa kdesi v polovici cieľ rozplynie a stanú sa ním peniaze samotné. „Robiť pre peniaze veci, ktoré nemám rád, aby som mal život, ktorý ma vlastne ani nebaví? Ak si nemám užiť tú cestu, cieľ pre mňa nie je podstatný.“
AMERICKÉ SKLAMANIE. Zárobok sa rozhodol investovať do cestovania. Na prvú väčšiu cestu sa vybral do New Yorku. „Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Smrad, špina, potkany bijúce sa v metre o zvyšky fastfoodového jedla, vystresovaní ľudia. Čakal som hypermoderné mesto. Vlastne to, čo som neskôr našiel v Tokiu,“ spomína.
