Keďže v roku 1992 boli tí mladší podnikatelia ešte na základnej škole alebo v plienkach a asi nesledovali správy‚ prezraďte‚ ako ste sa stali hovorcom prezidenta Václava Havla?
Pôvodne som mal veľmi nezáživný život. Učil som historický vývoj českej gramatiky na Karlovej univerzite – neviete si predstaviť väčšiu nudu. J Život som mal naplánovaný na roky dopredu a nič vzrušujúce sa nechystalo. A zrazu prišla revolúcia‚ ktorá otvorila kopu nových možností. Ja som ani nerozmýšľal o zmene‚ ale potom som dostal ponuku nastúpiť do Československej televízie a po nejakom naliehaní som ju prijal. Postupne som sa stal šéfom domáceho spravodajstva a tak ďalej. Naraz ma to vrhlo do víru úplne iného života. Každý deň bol nabitý super dôležitými udalosťami‚ vždy večer som bol na televíznej obrazovke. Bola to taká dramatická doba‚ že nebol čas ani spať. J A myslel som si‚ že nič dramatickejšie ma už v živote postretnúť nemôže.
A zrazu ste sa s veľkými kruhmi pod očami ocitli ešte ďalej.
Tak. Bol som úplne vyčerpaný a hovoril som si‚ že horšie to už byť nemôže. Až v jeden večer na jeseň roku 1992 prišiel do televízie V. Havel a požiadal ma‚ aby som preňho pracoval. Poznali sme sa len tak, ako sa zvyčajne pozná novinár s politikom‚ neboli sme žiadni dôverní priatelia. Preto ma tá ponuka prekvapila‚ ba až zaskočila‚ ale vyrovnal som sa s ňou počas niekoľkých sekúnd. Ponuku som prijal‚ lebo som si hovoril‚ že prežiť nejakú časť života v blízkosti takej zaujímavej osobnosti, ako je V. Havel, nepochybne stojí za to. Na druhý deň som už bol na hrade a u prezidenta doma. A začal sa ešte náročnejší kolobeh.
Ako ste sa ale cez učiteľstvo‚ novinárčinu a politiku prepracovali k etikete?
Vždy som k tomu mal trochu sklon. Nedávno sme mali stretávku z gymnázia a jedna spolužiačka mi pripomenula dávnu scénku z parku. Hovorí mi: „Sedeli sme a kecali. Naraz priletel vtáčik a našpinil mi na rameno a ty si okamžite priskočil‚ vytiahol vreckovku a zotrel si mi to. Ja som sa ťa spýtala – a čo s tou vreckovkou teraz budeš robiť? A ty si mi odpovedal – nič‚ vyhodím ju. Džentlmen má vždy dve.“ Takže som na to mal zjavne dispozície už od mladosti.
Zdroj: Archív J. Špačka
Z rodiny?
Áno‚ môj otecko bol distingvovaný džentlmen. Učil ma napríklad čistiť si topánky. „Tieto topánky mám dvadsať rokov‚“ hovorieval. „A pozri‚ vyzerajú ako nové.“ Učil ma‚ ako si správne vybrať oblek‚ kravatu – vedel si ju uviazať na tri spôsoby‚ čo ma fascinovalo. To však neznamenalo‚ že by som už vtedy tušil‚ že sa tomu raz budem venovať. Až keď som odišiel z hradu...
Až vtedy vám to napadlo?
Áno‚ predtým na to ani nebol čas. Ale, samozrejme‚ že už pri večeriach s britskou kráľovnou alebo francúzskym prezidentom som si všímal jemné finesy etikety a ukladal som si to do pamäti. Ale nevedel som‚ že sa mi raz stanú osudom. Až po odchode z hradu‚ keď som býval v spoločnosti‚ som si začal všímať‚ akí sú ľudia bezradní. Nevedia napríklad použiť prekladací príbor pri rautovom stole‚ správne držať pohár s vínom‚ čo robiť s obrúskom. Hovoril som si – prečo to ľudia nevedia‚ keď ja to ovládam. A pretože som osvetový činiteľ – pedagóg‚ napadlo mi‚ že by som mal nakrútiť televízny seriál o etikete. Mal 43 dielov‚ bežal celý rok v Českej televízii. A keďže som mal toho plnú hlavu‚ lebo som musel kvôli príprave preštudovať mnoho kníh‚ tak som začal sám o etikete písať‚ robiť prednášky. A už sa toho nezbavím. :) Ale skutočne ma to baví. Je to môj svet.
Ladislav Špaček
Audiencia u britskej kráľovnejZdroj: Archív J. Špačka
Vyštudovaný pedagóg‚ pôsobil ako lektor českého jazyka na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe‚ po revolúcii bol redaktorom a moderátorom Československej televízie. V roku 1992 mu prezident Václav Havel ponúkol miesto hovorcu‚ ktoré prijal. Zotrval na Pražskom hrade jedenásť rokov‚ počas ktorých navštívil v sprievode prezidenta vyše päťdesiat krajín a mal možnosť stretnúť množstvo štátnikov‚ vrcholných predstaviteľov i monarchov. Po odchode z hradu začal prednášať o komunikácií a etikete‚ nakrútil televízny seriál a je autorom viacerých kníh na túto tému pre deti i dospelých. Je ženatý‚ má dve deti – syn je režisér‚ dcéra produkčná vo filme.
Niektorí‚ aj vzdelaní ľudia si mýlia slová etika a etiketa. Ale ony si vlastne nie sú až také vzdialené‚ čo poviete?
Určite‚ je medzi nimi celý rad styčných bodov. Etika je náuka o morálke‚ mravnosti‚ ktorá sa zrodila už veľmi dávno – v staroveku. Jej predmetom boli ľudské hodnoty‚ išlo v nej o to‚ aby ľudia empaticky vnímali svet okolo seba. Keď sa spoločnosť neskôr viac organizovala‚ začali vznikať pravidlá‚ ktorým dnes hovoríme etiketa‚ čo sú normy správania v určitých spoločenských situáciách. A ukazuje sa‚ že etiketa nás vedie k tomu‚ aby sme si vzájomne preukazovali dobro. Ak sa k vám budem správať ohľaduplne‚ galantne‚ empaticky a taktne‚ je to preto‚ že vám chcem dobre. Etiketa obrusuje hrany‚ na ktorých by sme sa inak vzájomne zraňovali. A tým vlastne napĺňame ten staroveký princíp. Etika nás vedie k láske k ostatným ľuďom a etiketa to prakticky realizuje. Dáva nám na to prostriedky. Napríklad‚ že si dáme prednosť‚ usadíme spoločensky významnejšiu osobu po svojej pravici a pekne sa oblečieme‚ aby sme druhému dali najavo‚ že si ho vážime.
A čo pravda‚ ktorá je hlbokým prejavom etiky‚ a etiketa?
Musíme vždy rozlišovať‚ kedy je pravda výrazom morálky‚ kedy by sme sa klamstvom dopustili nečestného konania alebo získali nezaslúženú výhodu. Etiketa nás vedie k preukazovaniu dobra. Ak chceme niekoho oklamať pre svoj vlastný prospech‚ tak sa v tej chvíli dostávame za hranice etikety a správame sa vrcholne nemravne. Na druhej strane sú situácie‚ keď pravda môže zraniť. Treba zvážiť‚ či nie je lepšie drobné klamstvo v nezáväznom spoločenskom rozhovore. Napríklad stretnete známu na plese a poviete jej: „Drahá‚ tie šaty ti veľmi pristanú.“ Aj keď si v duchu hovoríte‚ že si radšej mohla vziať niečo iné...
