Mlyny boli kedysi na Slovensku takmer v každej dedine. A hoci boli v čase feudalizmu mlynári poddanými, nástupom kapitalizmu začali podnikať medzi prvými. Generovali zisk a investovali do ďalšieho podnikania. Až sa napokon tí väčší z nich stávali kapitalistami, ktorí fyzicky nepracovali, ale najímali si na to robotníkov. Tá druhá časť histórie, najmä po znárodnení v roku 1948, bola skôr o úpadku až zániku mlynov.
Vodné a parné mlyny už dnes nemelú, ale zato stále majú potenciál generovať zisk podnikateľom v okolí. Príkladom sú vodné mlyny na Malom Dunaji, kde niekoľko zrekonštruovaných objektov v bezprostrednej blízkosti ponúka vidinu pekného výletu. Nielen autom, ale aj na bicykli po hrádzi či po vode.
V Tomášikove prináša vodný mlyn profit majiteľom penziónu či reštaurácie, v Jelke zasa prevádzkovateľom gastro služieb na prírodnom kúpalisku, ak niekomu neprekážajú svieže vody Malého Dunaja. Obe sú v správe Nitrianskeho kraja.
Lodný mlyn v KolároveZdroj: Klaudia Lászlóová
V Kolárove sa zasa konajú hudobné festivaly i súťaž krásy o najkrajšieho koňa. Ide však len o druhotný zisk, mlyny musel najskôr niekto zrekonštruovať, vytvoriť v nich múzeum a urobiť z nich turistickú atrakciu.
PENIAZE Z NÓRSKA. Pred budovou pekne zrenovovaného mlyna vo Veľkých Teriakovciach pri Rimavskej Sobote vozí 88-ročný Július Bubelíny v kočíku svoje pravnúča. „Takéto teplá sme naposledy zažili v roku 1957. Obilie sa neurodilo a mleli sme kanadskú pšenicu,“ spomína posledný mlynár na časy, keď mlyn ešte slúžil na svoj účel. Bývať v dome hneď vedľa mlyna bolo v minulosti určite praktické a dnes je to dokonca príjemné. Konajú sa tu rôzne kultúrne podujatia. Na jeseň sa varí slivkový lekvár, na Vianoce pečú medovníčky.
Príbeh posledného mlynára sa spomína aj v knihe Kolo-kolo mlynské, vydanej v rámci projektu rekonštrukcie mlyna, ktorá sa v rokoch 2005 až 2008 uskutočnila z nórskych grantov. U Bubelínyovcov však nezvyknú zvoniť zvedaví turisti, aby si vypočuli jeho rozprávanie. A keďže mlyn nemá správcu, ak sem niekto zablúdi, musí volať človeka z Hrachova.
Tam sídli občianske združenie Ozveny, ktoré mlyn zrekonštruovalo. „Mávame tu cez podujatie aj päťsto ľudí, každý mesiac tu niečo je. Takéto akcie dokážeme vykryť akurát zo zisku, ale pri detských táboroch a workshopoch sa už stáva, že animátor musí byť dobrovoľník,“ opisuje úskalia projektu fungujúceho na neziskovom základe predsedníčka OZ Ozveny Elena Kubaliaková.
Zdroj: Klaudia Lászlóová
K svojej funkcii si na internetovej stránke píše aj dobrovoľníčka. „O záhradu sa starám ja s manželom, na kúrenie v peci, ktorá je súčasťou exponátov a využíva sa počas workshopov, nosím drevo z domu,“ prezrádza. V projekte zanechala obrovský kus práce. Zbierka okrem ukážok remesiel obsahuje aj výstavy prác keramikárov, rezbárov či výrobcov hračiek z regiónu.
Veď by tu mlyn uživil penzión alebo aj reštauráciu, poviete si. Ale okolie nie je také malebné ako pri Malom Dunaji a pri mlyne už ani netečie rieka, odkedy zregulovali tok Rimavy. „Chodia tadiaľto iba biznis cestujúci, turistov veľmi málo,“ hovorí prevádzkarka neďalekého Salaša pod Maginhradom. Nevidieť žiadnu reklamu na múzeum v mlyne, dokonca aj v obci chýba informačná tabuľa.
„Tri nórske veľvyslankyne u nás boli a tvrdili, že náš mlyn boli ich najlepšie investované peniaze. Ale my, bohužiaľ, nemáme ani na to, aby sme zaplatili správcu a event manažéra. Mlyn by potreboval aspoň dvoch stálych zamestnancov,“ uvádza riaditeľka.
Mlyn Veľké TeriakovceZdroj: Klaudia Lászlóová
POSLEDNÝ LODNÝ MLYN. Kolárovo ležiace na Žitnom ostrove má bohatú tradíciu mlynárstva, v 19. storočí bolo v päťtisícovom mestečku sedemnásť mlynov. Dokonca aj dnes je domovom druhého najväčšieho mlyna v Európe, ktorý postavili v roku 1994. Lodný mlyn na polostrove blízko sútoku Dunaja a Váhu vyrobili v roku 1983 v komárňanských lodeniciach – presne podľa plánov posledného zachovaného lodného mlyna na Slovensku v Radvani.
„Výhodou bolo, že stál na vode a jeho ponor bol rovnaký bez ohľadu na výšku vodnej hladiny, zatiaľ čo kolové mlyny na brehu často v suchých obdobiach nemohli mlieť,“ hovorí Elena Šáliová, správkyňa mlyna.
Do Kolárova sa mlyn dostal z Komárna po vode, kde slúžil niekoľko rokov ako gastro prevádzka. „Môj manžel presvedčil starostu Kolárova, aby sem ten mlyn priviezli, že Kolárovo nemá nijakú turistickú atrakciu,“ hovorí E. Šáliová, ktorá od smrti manžela pred dvoma rokmi pokračuje v projekte sama.
Zachovaných vodných mlynov je na Slovensku niekoľko, no lodné sú podľa nej len štyri v strednej Európe a jeden z nich práve v Kolárove. Aj keď je mlyn vlastne osobným projektom manželov Šáliovcov, právne má formu občianskeho združenia. „Nejaké peniaze dostaneme od mesta a župy, ale je v tom aj celý náš dom, ktorý sme predali,“ hovorí.
Mlynské koleso medzi dvoma veľkými člnmi pokrýva pavučina, už sa nekrúti, lebo po výstavbe hrádzí na Dunaji v roku 1995 sa rameno premenilo na mŕtve. „Pôvodne sme ho vedeli aj rozkrútiť, keď bol ešte v ramene prúd,“ rozpráva E. Šáliová. Ale vy vidíte, ako sa koleso krúti, klepoce a múka sa sype do vreca z koženého vaku.
Ešte aj cítite múčny prach vo vzduchu, keď počúvate jej rozprávanie skupine turistov. „Málokto vie, prečo sa hovorí mať niečo za lubom. Lub je súdok, v ktorom sa točia mlynské kamene. Mlynár si mohol nechať múku, ktorá v ňom po vymletí obilia ostala. A niektorí mlynári špekulovali, ako postaviť mlynské kamene tak, aby v lube ostalo čo najviac múky,“ rozpráva.
