Počet tunajších obyvateľov sa dá len hádať. Odhady však nedokážu dať presnejšie číslo ako šesťstotisíc až 1,2 milióna ľudí‚ čo je pätina populácie Nairobi. Kibera je miesto prišelcov. Každý deň prichádzajú noví ľudia – vidiečania, ktorí dúfajú, že v meste ich stretne šťastie. Prichádzajú len s pár haliermi a lacnejšie ubytovanie v Nairobi nezoženú. Nájomné za najbiednejšie chatrče sa začína od piatich dolárov mesačne. Aj v slume sú horšie a lepšie štvrte. V tých lepších stojí prenájom desiatky dolárov. Vlastnia ich rôzni „zemepáni“.
Azda každý, koho sem priviedol osud, považoval najprv svoj chatrný príbytok za prechodné riešenie. Mienil zotrvať na tomto hroznom mieste, kým sa trochu nezmôže, a potom si konečne nájsť lepší domov. Málokomu sa to podarí. Mnohí po rokoch žijú v tej istej chatrči a prežívajú zo dňa na deň, možno už aj zabudli snívať o lepšom mieste.
Zdroj: Jana Čavojská
Kenská vláda kedysi venovala tento pozemok núbijskému kmeňu zo severu. Nikto vtedy ešte netušil, ako sa Kibera rozrastie. Hoci názov Kibera znamená v jazyku Núbijčanov les‚ zelene tu zostalo málo. Na dvestopäťdesiatich hektároch sa tlačia chatrče a odpadky. Výkaly tečú hneď vedľa chodníkov vyšliapaných v prachu. A poriadne smrdia.
SLUM S OBRATOM. Aj Kibera sa však mení. Vláda do slumu začala investovať‚ akoby si niekto „hore“ uvedomil voličský potenciál tohto preplneného miesta. V Nairobi teraz hovoria, že Kibera je výkladnou skriňou a najhoršie slumy sú inde. Vyasfaltovali dva hlavné ťahy, vybudovali verejné toalety a kúpeľne a za poplatok si tu môžete aj uvariť jedlo (je to vždy lacnejšie než najmenší balíček drevného uhlia na vlastný oheň) a každý deň tu čistiace čaty vyvážajú tony odpadkov.
Zdroj: Jana Čavojská
„Naša ulica je bezpečná, a aj Kibera je už celkom o.k.,“ povzbudzujú ma Evans, Ken a Austin, terapeuti z charitatívneho zariadenia pre hendikepované deti Paolo’s Home. To som sa chystala do slumu prvý raz sama.
Mnohí Kiberu označujú za miesto beznádeje. Ja však okolo seba nevidím utrápených, otrhaných žobrákov. Väčšina ľudí tu podniká. Takmer každý, kto nepracuje mimo slumu, má malý obchodík, stánok alebo aspoň stolík s tovarom. Aj keď zväčša zarobia obyvatelia slumov menej ako dva doláre za deň, pri takom počte ľudí sa tu denne otočí minimálne milión dolárov. Kibera nie je štvrť rezignovaných chudákov. Naopak‚ je živým centrom obchodu a ukážkou ľudskej usilovnosti. Vzhľadom na mizivý príjem rodín sa tu všetko rozmieňa na drobné. Balenie cestovín rozdelí predavač do piatich menších vreciek. V malom kúpite uhlie aj ryžu. A mobilný kredit majú v takých miniatúrnych hodnotách, že vystačí akurát na kratučký hovor v tej istej sieti.
Zdroj: Jana Čavojská
„Bolo nás osemnásť súrodencov. Moji rodičia mali šesťkrát dvojčatá!“ To sa môže stať hádam len v Kibere. Lilian Wagalová bola najstaršia a keď im rodičia tragicky zahynuli, sedemnásť mladších detí jej zostalo na krku. Musela odísť zo školy a pracovať. Naučila sa šiť. Po čase si mohla dokonca odkladať peniaze. Dnes má uprostred Kibery vlastnú školu, základnú a strednú. Treba sa síce prebrodiť odpadkami a preskočiť cez otvorenú stoku, aby ste mohli vojsť do brány‚ ale za ňou je zrazu úplne iný svet.
Voda (zvyšok Kibery ju kupuje a vláči zo spoločných studní). Elektrina. Poschodové budovy s pekne vymaľovanými stenami. Žiaci sem dochádzajú denne, stredoškolskí študenti môžu bývať na internáte. Ako v každej základnej škole, aj tu dostávajú deti jedlo. Lilian zapojila do práce aj chudobných rodičov. V dielni šijú tašky, šaty, vyrábajú sandále. Ich predajom čiastočne financujú chod školy.
MORE PROJEKTOV. Afričanom nikto nemôže uprieť vynaliezavosť. Systém správy bankového účtu cez mobilný telefón Mpesa sa zrodil práve v Keni. Obyvatelia odľahlých oblastí sa nemajú ako dostať do banky. Ale v každej dedine má aspoň niekto elektrinu vďaka generátoru a za malý poplatok nabíja ostatným mobily. Nedostatok pohodlia prináša túžbu po inováciách.
Zdroj: Jana Čavojská
Kibera stále nie je príjemné miesto pre život. Je tu bieda a tá plodí závislosti, násilie, kriminalitu. Väčšina rodín sa tiesni v chatrčiach bez okien s udupanou hlinou namiesto podlahy a pred dverami má smradľavý kanál. Ale predsa je to tu dnes o niečo lepšie‚ než si pamätám zo svojej prvej návštevy pred siedmimi rokmi. Stoosemdesiat nových verejných toaliet a spŕch sa podarilo a nočné osvetlenie má veľký význam. Upratovacie čaty‚ ktoré tu zriadili‚ zabili dve muchy jednou ranou: z Kibery postupne mizne odpad a vláda na tento účel zamestnáva stovky jej obyvateľov. Vznikla tu dokonca komunálna záhrada.
Ale sťahovanie poldruha tisíca ľudí do nových panelákov nevyšlo. „V bytoch mali ľudia zrazu ďaleko k zákazníkom. Nemohli predávať tovar ako predtým, na ulici pred chatrčou. Mnohí sa preto vrátili naspäť a byt prenajali. Peniaze im stačia na pohodlný život v chatrči,“ rozpráva mi riaditeľka organizácie Paolo’s home Janet Nyongesová...
