Keď sa pred vyše sto rokmi vybrala na nákupy naša prastará mama, návšteva módneho salóna bola pre ňu veľká vec. Mesiace ju plánovala a šetrila na blúzku. Majiteľku poznala po mene a látky v obchode jej rituálne prechádzali medzi prstami, kým si vybrala tú pravú.
Vzácny kúsok oblečenia si potom domov odniesla v škatuli previazanej stuhou. V roku 1900 minula z domáceho rozpočtu na módu pätnásť percent všetkých prostriedkov.
V roku 1997 si priemerná Európanka vynovila šatník devätnástimi novými kúskami. O desať rokov neskôr nám skrine plnilo už priemerne tridsaťštyri nových módnych úlovkov.
Hoci bločkov z butikov máme dnes neporovnateľne viac ako pred sto rokmi, súčasná lacná móda nám odľahčí peňaženku len o 2,8 percenta z našich zárobkov. Počas letných výpredajov či jesenného dopĺňania šatníka už nežmolíme látku medzi prstami.
Nepoznáme po mene našu krajčírku z druhého konca planéty. Nestíhame premýšľať nad príbehom trička Made in Bangladesh, ktoré si ráno dávame v zhone na seba.
Zdroj: SCCD-SK
ZA DVA DOLÁRE. „V juhoamerických textilných maquillách (odevné továrne) majú zamestnanci ,flexibilný‘ pracovný čas. Fabriky sa otvárajú ráno o šiestej, no pracovný čas im budú rátať až od siedmej. Môžu prísť skôr a niečo si nadrobiť, lebo splniť dennú normu nie je vôbec ľahké.
