Ale trápi ma (aj) niečo iné. To‚ ako sme schopní vynášať súdy bez toho‚ aby sme mali dosť faktov‚ podľa ktorých by sme si mohli vytvoriť názor. Ako sme schopní rozširovať informácie‚ ktoré nemáme z prvej ruky. Dokonca často nepochádzajú ani zo zdroja‚ ktorému by sme normálne verili. Ale „lajkujeme“ ich a zdieľame len preto‚ že nám potvrdia naše strachy.
Rozhodujeme sa vlastne iba, čej interpretácii uveríme‚ ale nedokážeme si vytvoriť vlastný názor. Aj keď niečo vidíme na vlastné oči – trebárs ľudí na početných záberoch‚ vidíme im do tvárí‚ počujeme tón ich hlasu‚ aj tak spochybňujeme to‚ čo hovoria.
Spochybňujeme‚ čo vidíme alebo čo nám sprostredkovali iní‚ ktorí sa snažili vyzbierať dostupné fakty a podať ich bez komentára. „Arabom neverím‚ sú ako Cigáni‚“ tvrdia aj celkom inteligentní ľudia‚ bez toho‚ aby mali reálne skúsenosti s Arabmi či Cigánmi‚ ktoré by im takú štatistiku dovolili urobiť.
