Večera u Lhéraudovcov vašou predstavou o bontóne slušne zatrasie. Na panstve z desiateho storočia sa aj dnes o hosťa starajú tak, ako keby bol kráľom. Zásteru si opáše sedemdesiattriročná pani domu‚ ktorej sa tu hovorí „Madame Lhéraud“.
V úlohe asistenta šéfkuchára jej sekunduje vnučka Anne-Sophie. A čašníkmi sú chlapi, ktorí pracujú na statku. Babka s vnučkou si celý večer nesadnú. Podľa dávno uchovávaných rodinných receptov vytvárajú jedno umelecké dielo za druhým. Fois gras s koňakom Grande Champagne 1959, carpaccio z lososa, ustrice Lhéraud, steak z bio kravy od susedov, fazuľka, ktorú pani sama sadila, zbierala, sušila aj varila. Všetko poprášia vlastnoručne nazbieranou hľuzovkou, na ktorú „poľujú“ v lese za statkom.
U Lhéraudovcov má luxus zvláštne prirodzenú tvár. Porcelánový servis, strieborný príborník a vzácny krištáľ z presláveného dizajnérskeho domu Lalique vnímate ako bežné stolovacie maniere. Ustrice so storočným koňakom tu jedia bez teatrálnych gest, ako niekde inde rožok s kakaom.
OD SVITU DO MRKU. „Pracujeme od šiestej ráno do siedmej večer. Šesť dní zo siedmich. Nemáme čas na záhaľky či pravidelné oslavy. Ale keď vypneme, užívame si život na maximum. Veď čo je dôležitejšie, ako tešiť ľudí vo svojom okolí?“ hovorí päťdesiatročný Laurent Lhéraud, ktorý je v rodinnom podniku hlavný enológ – vie všetko o mikrobiológii, fyzike, chémii a technológii spracovania hrozna.
Sprevádza nás sám LAURENT LHÉRAUDZdroj: Barbora Jakubová
Každý z nás má v živote problémy‚ u Lhéraudovcov však nie sú stredobodom vesmíru. „Deťom odmalička vštepujeme optimizmus a umenie užívať si každý deň. Mnohí ľudia si nevedia užívať jedlo a keď zaznie hudba, odmietajú tancovať. Stretnú sa so vzácnym priateľom a namiesto toho, aby ďakovali za jeho prítomnosť, spustia: Mojej mame sa zhoršil krvný tlak, otec už nevládze na koleno. Život im uteká medzi prstami‚“ konštatuje L. Lhéraud.
Tvrdí, že u nich doma sa neprejedajú ani nadmerne nepijú. Radšej si v menších množstvách vychutnávajú jedlá a nápoje, ktoré premenia stolovanie na výnimočný zážitok. „Počas degustácie v New Yorku nás vzal hostiteľ na večeru do svojho obľúbeného podniku. V menu mali iba hamburgery – mix žemle, mletého mäsa, šalátu, syra a omáčky. Vážim si čisté hodnotné chute. V tej gebuzine som žiadnu nenašiel‚“ rozpráva o nemilom zážitku.
Oni si všetku zeleninu pestujú vo vlastnej záhrade. Hovädzie mäso kupujú od suseda a rosé majú od výrobcu z Provensálska. „Skvelý chlapík. S manželkou po hektických rokoch v Paríži so všetkým ,praštili‘ a vybrali sa na juh vyrábať jedno z najlepších ružových vín vo Francúzsku. Nejde o etiketu a značku, ale o kvalitu, ktorá sa skrýva vnútri. O tom luxus v skutočnosti je‚“ objasňuje nám svoj postoj L. Lhéraud.
UBERTE PLYN. V biznise sa podľa neho netreba ponáhľať. Obchod s koňakom nepozná okamžité zárobky. To, čo vytvoríte dnes, zúročí až generácia‚ ktorá príde po vás. „Produkt či službu musíte vyšperkovať do stavu, aby boli skutočne žiaduce. Je to ako s nevestou. Ak už na prvý pohľad nie je nádherná, koľko mužov by ju chcelo za ženu? Ale keď z nej vyžaruje krása a pripravenosť, všetci sa o ňu pobijú‚“ argumentuje.
Alfou a omegou je preňho citlivý výber dodávateľov a partnerov. „V súkromí tých pravých priateľov spočítate na dlani. V biznise je to rovnaké. Môžete si k sebe zobrať iba človeka, na ktorého sa môžete dvadsaťštyri hodín denne spoľahnúť. Ľudí, ktorí neuznávajú vaše hodnoty, treba okamžite poslať preč.“
GUY LHÉRAUDZdroj: Cognac Lhéraud
Dobrý šéf musí podľa neho dokonale ovládať svoje remeslo: „Nemohol by som riadiť hospodárstvo bez toho, aby som vedel, nakoľko je ktorá práca náročná, koľko potu a úsilia je na ňu potrebné‚“ vysvetľuje L. Lhéraud. Tvrdí‚ že ten‚ kto nepozná každý krok výrobného procesu, nebude nikdy dobrým šéfom.
„Keď u nás vo firme prežívajú zamestnanci smútok, cítim ho tiež. Keď sa radujú, radujem sa tiež. Človek, ktorý pre mňa pracuje s vášňou a oddane, je pre mňa ako syn. Hovoríme – ak s nami prežijete prvý rok, budete u nás do konca života.“
NAD ZLATO. Rod Lhéraudovcov sa do dedinky Lasdoux v regióne Cognac presídlil už v roku 1680. Vtedy tu Alexander Lhéraud začal obrábať pôdu a sadiť vinič. Časť vyrobeného koňaku uskladňoval vo vlastných pivniciach, zvyšok predával väčším producentom.
„Môj pradedo a dedo patrili zároveň k najväčším obchodníkom s prascami v regióne Charente. Cez druhú svetovú vojnu dodával dedo partizánom mäso, aby mali čo jesť. Udal ho však vlastný syn. Pradedo vtedy zaňho Nemcom ponúkol výkupné a dal im na výber – berte si zlato alebo koňak. Našťastie siahli po zlate‚“ usmieva sa Laurent...
