Potápať sa začal, keď mal šestnásť. Chodil do plaveckého krúžku a stretával sa tam s potápačmi. Jedného dňa sa rozhodol k nim pridať. Hovorí‚ že za socializmu bolo potápanie ešte netradičnejším športom ako dnes. „Vtedy sa potápači združovali vo Zväzarme, lebo potápanie bolo branným športom,“ spomína Peter Kubička. Dnes je to pre väčšinu ľudí hobby a je už prístupné každému. Odhaduje, že ročne kurz potápania absolvuje približne osemsto Slovákov, ale len niekoľko stoviek sa tomuto športu venuje intenzívne a dlhodobo.
Keď sa rozprávame o tom, čo sa za uplynulých tridsať rokov v potápaní zmenilo, vraví, že ľudia začínajú viac rozmýšľať. Vedia si vypočítať dekompresiu‚ dostávajú ponor pod kontrolu. Dnešný potápač vraj oveľa viac vníma, čo sa okolo neho deje. Kedysi si potápač dal na seba výstroj a plával kraulom. Dnes sa profesionáli venujú efektívnemu pohybu pod vodou. Už sa tam dá aj cúvať. Doslova a do písmena sa využíva 3D priestor. Veľká zmena sa udiala aj vo výstroji.
Kde sa (u nás) najlepšie potápa
Potápať sa dá všade, pokojne môžete vliezť do hlbšieho potoka, rybníka i jazera. Koniec koncov aj doma vo vani. Otázne je, či to má význam. Úplne najhoršie je, ak nevidíte nič, potápači tomu hovoria „kakao“. Podľa Petra sú dve skvelé jazerné lokality neďaleko Bratislavy. Jedna je takzvaná Guláška pri Senci. „Jazero má pomerne čistú vodu, je zarybnené, je tam pestrý život a navyše je veľmi plytké, takže sú tam ideálne podmienky na výcvik,“ informuje skúsený inštruktor.
Druhá lokalita, ktorú má rád‚ sa prednedávnom akoby „znovuobjavila“ – bagrovisko Veľké Košariská pri Dunajskej Lužnej. Pred pár rokmi tam prestali ťažiť štrk a čo je ešte lepšie‚ cez štrkopieskové podložie sa voda prefiltrovala. „Momentálne je tam super luxusná voda, aká nie je ani v tatranských plesách.Z hĺbky 30 až 35 metrov vidieť hladinu, čo sa často nepodarí ani v mori.“
Flóry tam síce nie je veľa, ale rýb je tam dostatok. „Najzaujímavejšie sú popadané veľké stromy, ktoré vytvárajú krásnu kulisu. Keďže sa tam ťažilo, vznikali duny. A tak sa tam pri dobrej viditeľnosti cítite, akoby ste boli na mesačnom povrchu alebo sa vznášali nad púšťou,“ opisuje Peter.
V Tatrách lietadlo nenašli
Špeciálnou kapitolou sú tatranské plesá zasadené v unikátnom prostredí. Peter sa minulý rok potápal v Nižnom Terianskom plese na úpätí Kriváňa, ktoré je druhé najhlbšie vo Vysokých Tatrách. Ide sa k nemu turistom neprístupným chodníkom cez nádherné doliny, Tichú a Kôprovú.
„Nad týmto plesom preletel počas druhej svetovej vojny bombardér. Letel smerom na Poľsko, bol zasiahnutý a strácal výšku. Aby nenarazil do niektorého z tatranských štítov‚ odhadzoval náklad, aby sa odľahčil. Bolo otázne, či nevyhodil niečo, čo by bolo zaujímavé z hľadiska histórie – náklad, debny s dokumentmi, prípadne bombu, ktorá nevybuchla a zostala tam na dne. Tak nás zavolali, aby sme to preskúmali,“ spomína Peter.
Štyri hodiny vynášali na miesto ponoru výstroj, ktorý vážil okolo šesťdesiat kilogramov na osobu. „Nenašli sme však nič, pretože smer lietadla bol určený podľa zápisov, ktoré boli viac ako sedemdesiat rokov staré. Stačilo, aby letelo mierne mimo určenej trasy a lokalizácia prieskumu dna by bola nepresná. Okrem toho je tam obrovský nános sedimentu, a ak sa tam aj niečo nachádza, môže to byť naveky skryté hlboko v ňom.“
V Chorvátsku však objavili unikát
Potápačov ako Peter fascinuje všetko, čo má príbeh. Preto je potápanie za rybičkami v mori pre nich už všedné. Ak sa má potápať v mori, tak ide po vrakoch. „Každá loď, lietadlo či ponorka má svoj príbeh a vy máte možnosť dotknúť sa histórie,“ hovorí.
Zdroj: archív M. Kubičku
V Chorvátsku v roku 2001 spolu s ďalšími potápačmi objavili lietadlo z druhej svetovej vojny, legendárny Boeing B17, zvaný lietajúca pevnosť. Ostrov Vis bol počas socializmu uzatvorenou vojenskou ponorkovou základňou, preto sa tam nedalo potápať. Za druhej svetovej vojny slúžila oblasť ako núdzové letisko pre bombardéry, ktoré z Talianska lietali nad Európou. Keď poškodené lietadlá nedokázali pristáť na pevnine‚ pristávali na vode.
„Dostali sme informáciu, že tam niekde je potopené zachované lietadlo. V tom čase sme tam išli trénovať technické potápanie, ale mali sme zlé počasie,“ spomína na akciu P. Kubička. „Keď sme sa ponorili a zbadali sme lietadlo, bol to fantastický pocit. Videl som pod sebou lietajúcu pevnosť, ktorú som predtým obdivoval v dokumentárnych filmoch,“ hovorí s nadšením.
Väčšina vrakov je už „opotápaná“, nakrútili o nich množstvo filmov. Z mnohých zostali len trosky alebo ich nevidno v celku. „Toto lietadlo sme zvrchu videli celé, vyzeralo, akoby tam práve pristálo,“ opisuje ojedinelú situáciu. Následne Peter zorganizoval prieskumnú expedíciu, ktorá nález zdokumentovala a nakrútila film.
Dokonca sa im podarilo nájsť očitého svedka nehody. Skontaktovali sa s americkou stranou a zistili históriu potopeného bombardéra. „Lietadlo bolo uzatvorené a keď som otvoril dvere, ostali mi v rukách, preto viem s určitosťou, že som sa k nemu ponoril ako prvý.“
Potápanie si Peter spája skôr s objavovaním než s nebezpečenstvom. „Nevyhľadávam adrenalín‚ len nejakú zaujímavosť. Ak cítim nebezpečenstvo, tak do toho nejdem. Z psychológie viem, že adrenalín sa začína vyplavovať vtedy, keď človek pociťuje, že sa dostáva na svoje hranice alebo ich prekročil. Preto adrenalín do potápania nepatrí‚“ tvrdí.
