Po štyridsiatke väčšina profesionálnych tanečníkov končí s opotrebovanými kĺbmi a o javisku sa im môže už iba snívať. Zato manželia Zuna a Milan Kozánkovci, hoci majú už obaja nad štyridsať rokov, Milan dokonca 45, stále aktívne tancujú.
„Nám tie telá stále dobre fungujú, neraz sa aj mladí tanečníci čudujú, čo s nimi dokážeme robiť,“ hovorí Zuna. Znalosť anatómie a východných, najmä čínskych techník, čínskej medicíny a filozofie, ktorú pretavujú do pohybu, im pomáha robiť tanec tak, aby nebol nasmerovaný proti telu, ale naopak, aby rozvíjal jeho prirodzenosť do najvyššej formy kultivácie.
V drevenom domčeku na lúke pri dedine Dobřany v Orlických horách sa táto myšlienka začína znovu napĺňať. Prichádza dvadsať účastníkov tanečného kurzu, mladí i v strednom veku, dievčatá i chlapci, speváčky aj klauni – nielen jeden z poľského Vroclavu, ktorý sa ako klaun naozaj profesionálne živí.
Hosťovské izby sú plné, rovnako aj podkrovie dreveného ekodomu. Okolo pódia sa každý večer rozsvecujú svetlá, zapínajú reproduktory, v táboráku sa zapáli oheň a to všetko si môžu účastníci kurzu nerušene užiť spolu s pohľadom na nekonečno zelenej lúky. Po dni plnom pohybu – podľa techník, ktoré obaja tanečníci brúsia už desaťročia.
TANEC NA HORÁCH. Ich malý „prakontinent“, Pangea, oáza tanca v strede zeleného oceánu prírody, je práve dejiskom Tanca na horách, ktorý dvojica robí pre laikov aj profesionálnych tanečníkov už pätnásť rokov. Kým ešte nemali vlastné priestory, bolo to na prenajatom mieste v Orlických horách. Ale i tam bola okrem sokolovne parketom lúka, potok, stará lipa či menhiry.
Zdroj: Norbert Knap
„Aj práca s laikmi nás vždy obohatí. Pre mňa je to laboratórium, ako lepšie chápať princípy pohybu. Ak nejaký princíp naozaj funguje, tak to ľahšie vyčítam práve u netanečníkov,“ hovorí Milan. Ak sa práve nekoná Tanec na horách, Pangea hostí najmä profesionálov a vznikajú tu predstavenia – a Milan a Zuna sú ich súčasťou ako tanečníci, choreografi. Obaja totiž stále majú alebo pripravujú vlastný repertoár.
Stíhali to aj popri náročnej stavbe drevenej ekologickej stavby na pilieroch, pri ktorej sa Milan musel z tanečníka a choreografa premeniť na rok na „stavebný dozor“. Sám dával remeselníkom inštrukcie, ako náročnú stavbu poskladať podľa návrhu architekta, ktorého aj s ostatnými remeselníkmi dlho hľadali a často vymieňali.
V tejto chvíli Milan pripravuje predstavenie Pure so slovenskými a českými tanečníkmi, bude mať premiéru v decembri v Banskej Bystrici. Zuna vytvorila v uplynulých mesiacoch so slovenským hudobníkom Maokom predstavenie Pre Gaiu.
DRUHÝ OBJEKT. Teraz sa chodí cvičiť do sokolovne v Dobřanoch približne poldruha kilometra pešo, ale plán je mať aj druhú stavbu, tanečnú sálu. „Predali sme dom v Bratislave a investovali do tejto našej vízie. Chceli by sme vybudovať sálu, kde sa bude môcť tanec robiť v prírodnom prostredí, a aj my s hosťami ju budeme mať možnosť využívať na rôzne kurzy, workshopy či nácviky predstavení,“ vysvetľuje Zuna.
„Myšlienka bola postaviť dva objekty. Jeden, kde by sme žili ako rodina, ale zároveň aby sme tam mali aj priestory pre ľudí, ktorí nám budú pomáhať budovať sálu. Postavili sme ho za uplynulý rok. Druhý objekt by mala byť tanečná sála na poschodí s ubytovacími priestormi,“ dodáva Milan.
Všetko realizujú zo súkromných peňazí. „Nechceli sme sa namotávať na žiadne európske granty, žiadať veľké dotácie. Máme skúsenosť, že človeka to potom tlačí do megaprojektov, s ktorými nie je vnútorne stotožnený,“ dodáva Milan.
Pozemok kúpili na jar 2013, a to po štyroch rokoch hľadania na Slovensku i v Česku. „Chceli sme miesto, kde nebudeme rušiť domorodcov, ale kde je zároveň relatívne dobré dopravné spojenie. Okrem toho mala byť v blízkosti škola pre našu dcéru. A spojiť toto všetko dokopy nebolo vôbec ľahké,“ opisuje Zuna.
