Kirkúk sa dosiaľ nestal súčasťou Irackého Kurdistanu, hoci je to veľký sen Kurdov. Povedal mi to strážca Danielovej hrobky v areáli starobylej citadely v Kirkúku. Mesto s dávnou kurdskou históriou‚ dnes pod vládou irackých Kurdov‚ od roku 2007 stále čaká na určenie dátumu referenda o pripojení k autonómnej oblasti‚ ktorá nesie názov Iracký alebo Južný Kurdistan.
„Aj napriek tomu, že vďaka kurdskej armáde sa podarilo mesto v uplynulom roku stabilizovať, čaká nás ešte dlhá cesta‚“ hovorí mi strážca. Po necelých štyroch dňoch v tomto meste sa s jeho odhadom stotožňujem. Dlhá a poriadne kľukatá.
Stopy po najstaršom osídlení v Kirkúku siahajú päťtisíc rokov do minulosti. Hlavné mesto rovnomennej samosprávnej provincie leží v oblasti s veľmi rôznorodým obyvateľstvom a počas stáročí si naň rovnako robili nárok Kurdi‚ Turkméni‚ Asýrčania aj Arabi. Kurdi i Turkméni považujú Kirkúk za svoju kultúrnu metropolu. A pred piatimi rokmi ho iracké ministerstvo vyhlásilo za hlavné mesto kultúry Iraku.
Autor s miestnym policajtomZdroj: archív P. Gregora
SEN ZA BARIÉRAMI. O Irackom Kurdistane som počúval veľa v superlatívoch – ako je tu rozvinutá infraštruktúra, dobrá bezpečnosť, ako sem prúdia zahraničné investície a koľko cudzincov v oblasti pracuje. Ale Kirkúk je iný. Tu je strach silnejší než túžba po napredovaní. Pamiatky sú v dezolátnom stave, budovy rozbité, všade samí vojaci a bariéry, bariéry‚ bariéry. Keby mi nepovedali, že za tými bariérami sa skrýva banka, ani neviem.
Veľmi odstrašujúci prvý dojem a určite nie najlepšie miesto na potulky. Prečo som sa sem teda vybral? Nuž, o Iraku som sníval už dávno. Jeho severné územie som navštívil už po tretí raz a vždy sa snažím dostať až tam, kam sa to podľa mojich zdrojov dá. Nerád zbytočne riskujem a ak je to možné, vždy mám pri sebe niekoho, kto je znalý miestnych pomerov.
Do Kirkúku vchádzam v popoludňajších hodinách po značných komplikáciách. Najprv ma nechcú pustiť cez kontrolné stanovisko, potom ma odmieta vziať taxikár a nakoniec si nemôžem nájsť ani miesto na prenocovanie. Všetko sa našťastie pomerne rýchlo vyrieši a na ďalší deň už brázdim mesto s osobným šoférom. Len málo zaujímavých situácií dokážem zvečniť‚ lebo mnohí – vrátane vojakov – sa tvária dosť podozrievavo‚ keď ma vidia s fotoaparátom. Jeden vojak je až po dlhom presviedčaní ochotný zapózovať mi na spoločnej fotografii. Považujem ju za dobrý úlovok. Častejšie mi fotenie rovno zakazujú.
MusallaZdroj: Peter Gregor
ZRUINOVANÉ RUINY. Bolo by tu čo fotografovať aj navštevovať. Blízko mesta sa nachádza najväčšia iracká rafinéria na ropnom poli Baba Gurgur, čo je veľmi dôležitý strategický bod a pravdepodobne aj hlavná príčina mnohých svárov (okrem tých etnických), ktoré sprevádzajú mesto modernou históriou až doteraz. Bohatý zdroj ropy tu objavil počas testovacích vrtov už pred deväťdesiatimi rokmi iracko-americký tím pracujúci pre Irackú ropnú spoločnosť. Ropné bohatstvo výrazne ovplyvnilo aj demografické zloženie Kirkúku.
Do rafinérie sa mi‚ žiaľ‚ nepodarilo dostať, zahliadol som ju iba z vyvýšeného miesta a môžem potvrdiť‚ že je naozaj obrovská. Ropné pole je známe svojím „večným ohňom“ a mnohí veria‚ že je to práve tá rozpálená vyhňa z Knihy proroka Daniela zo Starého zákona...
