„Spolupracoval som s modrotlačiarom Stanislavom Trnkom z Púchova, robili sme spolu polročné práce. Poslal nám rezervu, nazývanú tiež pap, teda kašovitú hmotu, ktorou sa pri farbení kryjú miesta, ktoré sa nemajú zafarbiť. My sme si vytvorili nejaké svoje vzory, natlačili sme si šatky a on nám ich nafarbil. Vtedy som si povedal, že táto technika je pomerne zložitá, ale zaujímavá,“ hovorí o prvých skúsenostiach s modrotlačou Dolnokubínčan Matej Rabada.
Napriek tomu, že ho lákala reklama a pôvodne chcel študovať grafiku, textilnému dizajnu zostal verný aj počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Učarovala mu najmä sieťotlač, ktorej sa venuje desať rokov.
PRE SLOVENSKO. Matej si spomína na to, ako raz boli z vysokej školy v nemeckom Frankfurte na veľtrhu Heimtextile, kde mali školy prezentačné stánky. „Prišli sme tam s tým, že ideme propagovať modrotlač ako tradičnú slovenskú techniku. Smial som sa, pretože na Slovensku vtedy touto technikou nikto nepracoval. Aj látky, ktoré sme ukazovali, boli z výroby Modrotisku Danzinger z Česka.“
Pritom táto technika pochádza z Číny a Japonska. Do Európy sa dostala vďaka holandským kupcom z Indie a cez Nemecko aj na naše územie.
Najstaršia zachovaná modrotlač u nás pochádza z Kremnice z roku 1783. Techniku modrotlače nahradila na Slovensku v polovici dvadsiateho storočia strojová výroba. Bola to rotačná tlač klasickými pigmentovými farbami v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina v Ružomberku, kde tlačili kilometre látky s modrotlačovým vzorom.
Stanislav Trnka, posledný tradičný modrotlačiar z Púchova, zomrel v roku 2010. Dnes sa remeslo po dedovi snaží obnoviť jeho vnuk Peter v Ivanke pri Dunaji, ktorý si rovnako ako M. Rabada sám zariadil modrotlačovú dielňu.
Na Slovensku tak aktuálne pôsobia dvaja mladí modrotlačiari, ale každý z nich je iný. Zatiaľ čo Peter pracuje s folklórnymi vzormi a tradičnými formami, ktoré aj sám vyrába, textilný dizajnér Matej skúša inovácie. „Snažím sa do modrotlače niečo priniesť, nechcem to robiť iba tradične. Mám aj klasické vzory, ktoré som prekreslil z drevených foriem na pauzáky, aj vlastné prírodné vzory,“ ukazuje svoju tvorbu mladý absolvent VŠVU.
Zdroj: Mária Benčatová
EXPERIMENT SO SIEŤOTLAČOU. M. Rabada nepochádza z modrotlačiarskej rodiny, preto ani nezdedil drevené formy, s ktorými sa modrotlač pôvodne vyrábala. Spolupracovníčke Profitu pri svojom rozprávaní poukazoval pár starých foriem na modrotlač, ktoré našla jedna pani v škatuli na povale a darovala mu ich. Múzeá majú kvantá foriem, ale nemôžu ich poskytnúť tlačiarom. Ak by si ich dal vyrobiť, boli by zrejme úplne tradičné. Ale v súčasnosti by už ťažko našiel niekoho, kto by mu vedel urobiť jemný vzor z klinčekov a plieškov. Navyše by to vyšlo draho.
Matej preto stavil na inú kartu. „Niekto vraví, že so sieťotlačou nevzniká tradičná modrotlač, pretože to už nerobím ručne. Stále je to však originálna robota, len trošku zrýchlená. Aj keby modrotlač takto neupadla a nezanikla, tak svojím vlastným vývojom by sa k sieťotlači napokon aj tak dostala,“ vraví dizajnér.
Šablóny si nepripravuje sám, hoci postup detailne ovláda, ale ich výrobu zadáva reklamným agentúram. Je to klasická sieťotlač, len pri nej nevyužíva pigmentové farby, ale tradičný pap. Výhodou je, že M. Rabada dokáže sieťotlač kombinovať s čímkoľvek. Nie všetci sú totiž spokojní s modro-bielou farebnosťou. Niekto chce síce robiť s modrotlačou, ale nechce mať celú kolekciu iba dvojfarebnú. V tom prípade ju Matej dokáže doplniť aj inými farbami.
DIELŇA V PÁRNICI. Počas štúdia na VŠVU farbil Matej v pivnici na priváte a uvažoval, kde si zriadi dielňu. Mladý študent plánoval najprv prenájom priestoru v Bratislave alebo okolí. Ale pretože dielňa má svoje špecifiká, napríklad zabudovanú nádrž nazývanú kypa, bola by to preňho veľká a neistá investícia. Rozhodol sa preto osloviť viacero starostov, aby našiel vyhovujúci priestor...
