Žena pri peci a nad vecou
Kedysi bývalo pečenie chleba výlučne ženskou záležitosťou. Odkedy sa však z pekárstva stal biznis‚ prácu zastávali muži. Nebolo to inak ani v rodine Schmidlovcov‚ ktorá pečie chlieb v mestečku Dürnstein od roku 1780 bez prestávky až dodnes. Barbara Schmidlová je už jedenástou generáciou tunajších pekárov.
ZLATÝ RECEPT. V Schmidlovej pekárni a cukrárni‚ ktorá sa nachádza na hlavnom turistickom ťahu, je rušno. Ako napokon každý deň od skorého rána až do večera‚ keď sa návštevníci vytratia a miestni zasadnú k stolu s večerou. Na nejednom stojí košík s wachauskými žemličkami‚ ktoré sa pečú iba tu.
Bolo to v roku 1905‚ keď Barbarin prastarý otec Rudolf Schmidl vyvinul recept na špeciálnu žemľu‚ zvanú Wachauer Laberl. „Jeho brat bol so súborom spievať vo Francúzsku‚ kde ochutnal bagety. Doma potom povedal bratovi‚ že musí vymyslieť niečo podobné. Wachauer Laberl sa už veľa pekárov snažilo napodobniť‚ ale nedokážu to‚“ tvrdí Barbara. „Myslím‚ že je to kombinácia receptu‚ prostredia i tunajšej vody.“
Schmidlovci dodávajú žemličky do reštaurácií‚ hotelov a sietí po celom Rakúsku. V regióne Wachau sú neoddeliteľnou súčasťou raňajok‚ jedávajú sa s maslom a marhuľovým džemom‚ čo je ďalšia lokálna špecialita. A nesmú chýbať ani pri koštovke vína. „Na to sú ideálne‚ pretože majú neutrálnu chuť. Medzi ochutnávaním rôznych vín si potrebujete niečo zahryznúť‚ aby ste si vyčistili chuťové poháriky na ďalšie víno.“
Zdroj: Katarína Bukerová
PEKÁREŇ V SKALE. Schmidlovci dnes zamestnávajú šesťdesiat ľudí v troch predajniach a výrobe. Malá pekáreň‚ do ktorej sa vstupuje hneď za pultom cukrárne‚ pôsobí zvláštnym dojmom. Je vybavená mixom nových a takmer až ret- ro zariadení‚ ktoré sú však podľa majiteľky plne funkčné. Celá výroba je veľmi kompaktná a čoskoro sa dozvedáme prečo. Je totiž zasadená do skaly. Dom s predajňou‚ cukrárňou a kanceláriami na poschodí pôsobí z úzkej uličky úplne normálne.
Až keď vojdete do pekárne‚ zistíte‚ že sa opiera o skalnú stenu. Najlepšie to vidno v garáži‚ ktorá pripomína jaskyňu. Bola však vytesaná človekom. „Rozšíril to tu môj otec. Tu v Dürnsteine máme problém s priestorom, a tak jediná možnosť na rozšírenie je smerom do hory‚“ usmieva sa B. Schmidlová. „Každú zimu po skončení sezóny tu kopal. Dvadsať rokov.“
Rozširovanie je aj veľkou témou budúcnosti. V historickom centre už ďalej neporastú. Do kopca viac kopať nemôžu‚ pretože navrchu majú ľudia domy a boja sa‚ že sa zem mohla prepadnúť. Navyše‚ pár metrov za garážou Schmidlovcov je už tunel. Ďalšou nevýhodou je rozvoz tovaru‚ úzka hlavná ulica a jednosmerná prevádzka spôsobujú‚ že pekárenské autá každé ráno zapríčinia dopravný kolaps v centre. Preto dedička rozmýšľa o zatiaľ najradikálnejšom kroku v histórii pekárne. Ak nerátame elektrické pece.
„Musíme sa časom presťahovať‚ lebo výroba je tu príliš komplikovaná‚ potrebujeme väčšie a modernejšie priestory. Rozhodne však chcem zostať vo Wachau. V Dürnsteine bude potom už len predajňa‚“ vysvetľuje Barbara. Neteší ju to však‚ pretože Schmidlova pekáreň je obrovskou súčasťou komunity Dürnsteinu.
„Je to veľmi dôležité‚ šesť ľudí odtiaľto u mňa pracuje trvale a počas sviatkov prichádzajú na brigádu študenti. Často sprevádzam miestnych školákov po pekárni‚ aby videli‚ čo v dedine majú. Uvedomujem si‚ že potrebujeme žiť v symbióze‚ a som rada‚ keď mi domáci povedia‚ že sú na Schmidlovu pekáreň pyšní.“ Dnes sú na hlavnej ulici posledným lokálnym výrobcom medzi desiatkami turistických obchodov.
MUŽSKÁ ENERGIA. Na stene pred kanceláriou‚ ktorá teraz patrí plavovlasej riaditeľke‚ visia obrazy troch mužov. Otca‚ deda a pradeda Rudolfa‚ ktorý vymyslel wachauskú žemľu. Rod však v 21. storočí po meči skončil. Otec Schmidl nemal inú voľbu‚ ako odovzdať firemné žezlo dcére. Mal ich totiž päť a žiadneho syna. O Barbare však od malička vedel‚ že bude pekárka. Ostatné dievčatá sa o toto remeslo veľmi nezaujímali‚ ale ona akoby naň bola predurčená. Hoci nebola chlapec.
ň„Už keď som mala rok či dva‚ som všetko ochutnávala. Vždy som si odhryzla z každého chleba‚ žemličky‚ koláča. Ale z každého iba raz‚“ smeje sa. Ochutnávačská prax z detstva sa jej dnes zíde. „Všetko okrem žemlí sa tu robí ručne. Chleby‚ zákusky‚ keksy‚ tyčinky. Pre mňa je to veľmi dôležité‚ pretože všetko‚ čo do cesta pekár dá‚ v ňom cítiť.“ Varia si aj vlastný marhuľový džem na zákusky.
„Keď som mala päť rokov‚ chodievala som do pekárne za učňom‚ ktorý je dnes mojím asistentom. Mama to nemala veľmi rada‚ lebo som sa vždy zašpinila‚ a tak ma schovával do veľkého koša‚ keď ma hľadala,“ rozpráva s úsmevom. Ale keď dospievala‚ nevedela si predstaviť‚ že by mala prevziať pekáreň. Odišla do Viedne študovať ekonómiu a neskôr sa zamestnala ako výskumníčka.
Potom prišla chvíľa‚ keď sa musela rozhodnúť – otec po infarkte chradol a navyše chcela‚ aby jej deti vyrastali v Dürnsteine. „Nevedela som si predstaviť‚ že pekáreň Schmidl by tu nebola.“ A tak sa pred piatimi rokmi vrátila do rodinného biznisu a posledné dva roky ho vedie.
Barbarin pracovný deň sa začína už okolo piatej ráno. Ako manažérka by nemusela‚ chce však byť čo najviac s pekármi. Napriek tomu‚ že je dcérou majiteľa a pokračovateľkou uznávaného pekárskeho klanu‚ mala to ako žena spočiatku ťažké a musela si získať dôveru a rešpekt zamestnancov.
„Väčšina mojich zamestnancov sú muži‚ okrem predavačiek. A nevedeli si predstaviť‚ že by to žena mohla zvládnuť‚ keď má navyše dve deti. Keď som ako manažérka prvý raz vošla do pekárne‚ videla som‚ že to znášajú ťažko. Ale museli si zvyknúť a aj ja som sa musela zmeniť a naučiť sa s nimi komunikovať. Hovoriť stručne a priamo. Bol to proces‚ ale dnes je tu veľmi dobrá atmosféra. Teraz sa mi dokonca občas zdá‚ že je zložitejšie robiť so ženami než s mužmi.“
Zdroj: Katarína Bukerová
Po skončení turistickej sezóny‚ keď už pekáreň nemusí byť otvorená sedem dní v týždni‚ sa Barbara stretáva s každým zamestnancom. Rodinné podniky sú podľa nej práve v tomto iné‚ majitelia sa vždy pozerajú na veci z dlhodobého výhľadu.
„Nezaujíma ma len zisk v tomto roku‚ chcem vedieť‚ čo s pekárňou bude o desať rokov‚ lebo ju plánujem zanechať synom. Som veľmi pyšná na tento podnik a na to‚ čo moja rodina dosiahla. Cítim aj silný pocit zodpovednosti‚ ale je to pre mňa skôr pozitívne ako negatívne. Väčšina pekárov je tu od učňovských čias a zostanú u nás do dôchodku. Viem však‚ že sú tu spokojní a cítia sa na- ozaj súčasťou podniku Schmidl. Viete‚ keď niekto denne dochádza do práce 45 minút autom ako niektorí naši zamestnanci‚ tak to musí mať rád. Inak by tu nebol.“
Ako sa z čiernej lode stane biela
Elegantná žena‚ ktorá nás so širokým úsmevom víta na palube výletnej lode MS Austria v prístave Krems‚ vyzerá na prvý pohľad ako stewardka. Hneď ako prehovorí‚ je jasné‚ že ide o mýlku. Z jej vystupovania sála rozhodnosť a z postoja muža povedľa v uniforme prvého dôstojníka cítiť‚ že má uňho prirodzenú autoritu...
