Síce sa o syndróme vyhorenia hovorí najmä v poslednom období, ale tento termín zaviedol do literatúry Herbert Freudenberger už pred vyše štyridsiatimi rokmi. Odvtedy sa o vyhorení popísali stovky prác a tisíce ľudí si ním sami prešli.
„Syndróm vyhorenia sa prejavuje stratou nadšenia a motivácie, fyzickým a psychickým vyčerpaním. Tento proces zvyčajne trvá niekoľko rokov a má viacero fáz. Nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a nakoniec syndróm vyhorenia,“ uvádza ma do problematiky psychológ Matúš Bakyta, ktorý to všetko v minulosti zažil na vlastnej koži. Teraz pomáha tým, ktorých táto „epidémia“ súčasnosti ohrozuje.
Príbeh prvý: MIKROBUSOM Z MIMOVLÁDOK
Predtým ako sa Matúš Bakyta vrhol na pracovnú psychológiu, dvanásť rokov pôsobil v mimovládnom sektore. Bez toho, aby to čo i len tušil, prešiel si postupne všetkými fázami syndrómu vyhorenia. „Cítil som sa čoraz viac vyčerpaný, depresívny, skeptický, bezcitný. Nechápal som, kam sa stratilo moje nadšenie a aktivita. Až neskôr, pri písaní bakalárskej práce, som si spätne uvedomil, čím som si vlastne prešiel,“ spomína si na obdobie, ktoré mu zmenilo život.
Matúš BakytaZdroj: Kruh života
Priznáva, že u neho vyhorenie nespôsobila iba dlhoročná, slabo ohodnotená práca pre mimovládne organizácie. Sám k tomu prispel akýmsi spasiteľským komplexom i prehnanými očakávaniami.
Odhadnúť, ako dlho pracoval na prekonaní syndrómu vyhorenia, si netrúfa. Keď sa však pýtam, či to bol mesiac alebo rok, prekvapí ma odpoveďou. „Ťažko to presne spočítať, ale myslím, že to boli viac ako tri roky. Vyhorenie je dlhodobý proces a keď sa človek dostane už do poslednej fázy, čo bol aj môj prípad, vtedy zväčša pomáha iba zásadná zmena práce a psychoterapia,“ vysvetľuje.
„Musel som po dvanástich rokoch zanechať prácu v mimovládnych organizáciách. Kúpil som si mikrobus a živil som sa niekoľko rokov ako autodopravca. Takto som si vyvetral hlavu. Doštudoval som vysokú školu, ktorú som ako idealista zachraňujúci svet začal študovať až v tridsiatke. Štúdium ma doviedlo k tomu, že som sa začal venovať osvete o syndróme vyhorenia. To bola téma mojej bakalárskej aj diplomovej práce,“ opisuje pre PROFIT M. Bakyta.
ENERGIA PLUS A MÍNUS. Človek môže vyhorieť nielen v profesii, ale aj vo svojom životnom štýle. „Je to prepojené ako misky váh. Vyhorenie vzniká vtedy, keď človek dlhodobo viac energie vydáva, ako získava. Pod príjmom energie, samozrejme, nemyslím potravu, ale napríklad uspokojivý rodinný život, zdravú životosprávu, priateľov, finančné a spoločenské ohodnotenie, aktívny odpočinok, dostatok spánku, voľnočasové aktivity, pobyt v prírode i šport,“ vysvetľuje psychológ.
Jedným dychom však dodáva, že na tejto pomyselnej osi sa človek nemusí pohybovať len jedným smerom, svoj stav môže zlepšovať, či už pracovným úspechom, novým vzťahom, narodením dieťaťa alebo nájdením si novej záľuby. V tomto prípade ide o osobnú rovinu, teda o to, že sa človek zameria viac na seba, začne sa o seba starať a dbať o svoju telesnú aj duševnú pohodu.
PREVENCIA JE NAMIESTE. Existuje však aj vonkajšia rovina, keď človeka pred vyhorením chráni samotný systém, v ktorom žije a pracuje. „Dobrým príkladom je osvietený zamestnávateľ, ktorý dbá na preventívne opatrenia na pracovisku, napríklad v podobe jasnej deľby kompetencií či dostatočného finančného a morálneho ohodnotenia zamestnancov. Ako preventívne opatrenie vrelo odporúčam supervíziu, teda keď kompetentný človek zvonka dokáže navrhnúť konkrétne opatrenia, ktoré majú zlepšiť kapacitu a situáciu jednotlivcov aj celej organizácie,“ hovorí M. Bakyta.
Ideálne riešenie ponúka takzvaný sabbatical. Ide o termín odvodený z biblického slova sabat, ktoré predstavuje deň odpočinku a modlitby. V kariérnej praxi to znamená, že zamestnanec dostane od svojho zamestnávateľa po určitom odpracovanom čase platené alebo neplatené voľno navyše, niečo ako predĺženú dovolenku.
Tento čas môže trvať niekoľko mesiacov či dokonca rok a človek ho môže využiť na cestovanie, vzdelávanie i získavanie nových zručností. Naspäť do práce sa potom vráti oddýchnutý, lepšie motivovaný a v tom prípade podáva lepší výkon, čo je zas prínosom pre zamestnávateľa.
Ohrození sú najmä tí, ktorí pomáhajú
Vyhorieť môže ktokoľvek – od predavačky v obchode cez kreatívneho riaditeľa v reklamnej agentúre až po jadrového fyzika. Existuje však zoznam profesií, ktoré sú ohrozené najviac. Podľa Vladimíra Kebzu a Ivy Šolcovej, autorov publikácie Syndrom vyhoření, sú to najmä takzvané pomáhajúce profesie. Teda lekári, zdravotné sestry a iní zdravotní pracovníci, ďalej psychológovia, sociálni pracovníci, učitelia, dispečeri, policajti, právnici, pracovníci väzníc, politici, manažéri, poradcovia, úradníci v bankách a na úradoch, príslušníci ozbrojených síl, kňazi a rádové sestry ale tiež umelci či športovci.
Príbeh druhý: ÚTEK DO EXOTIKY
Zdroj: archív P. Prekopovej
Svoj súkromný sabbatical si dopriala aj Petra Prekopová, ktorá pred syndrómom vyhorenia utiekla v poslednej chvíli. Paradoxne, smerovala k nemu vďaka celoživotnému snu – kariére v reklamnom biznise. „Už na strednej
škole som vedela, že raz chcem pracovať v reklamnej agentúre. Bola som presvedčená, že to je to, čo by ma bavilo, a tak som si za týmto snom aj išla,“ rozhovorí sa Petra, ktorá sa do sveta reklamy dostala už počas vysokoškolského štúdia.
Pomáhala zakladať agentúru, stala sa z nej manažérka, no po deviatich rokoch strávených vo svete marketingu pocítila, že je čas posunúť sa inam. „Práca, ktorá ma vždy veľmi bavila, ma odrazu prestala napĺňať. Radosť postupne vystriedala povinnosť, chcem sa zmenilo na musím. Bola som unavená a tento stav ma prinútil bilancovať. Povedala som si, že jeden sen sa mi splniť podarilo, je čas nájsť si nový,“ spomína Petra na obdobie, keď sa rozhodla odísť z reklamného prostredia.
