Omeditácií IAM som do decembra 2014 nepočula. Vysvitlo, že je to špeciálna dlhšia meditácia, ktorú vymyslela indická duchovná učiteľka Amma. V Prahe ju vyučuje Češka, ktorá po siedmich rokoch v Amminom ašrame v Indii vystupuje pod spirituál nym menom Tejomayi. Na konci kurzu, kde som si úžasne oddýchla, sa so mnou Tejomayi rozlúčila slovami: „Budeme ťa čakať v ašrame Amritapuri.“ Zdvorilo som sa poďakovala‚ hoci hlavou mi vtedy prebleslo: Sama v Indii? Ani za nič!
PREKVAPENIA. Asi po mesiaci ma raz ráno v e-mailovej schránke víta výzva od kancelárie Cestovného ruchu Keraly, jedného z 29 štátov Indie, aby som sa zúčastnila na ich blogérskej súťaži. Hneď ako som sa zaregistrovala‚ na súťaž som úplne zabudla. Do chvíle‚ keď mi kamarátka z Filipín oznámila, že zo sedemsto blogérov z celého sveta som sa ocitla v hlasovaní na treťom mieste. Až vtedy mi bliklo, že ašram Amritapuri je predsa v štáte Kerala. Aká náhoda.
Keď mi oznámili, že som vyhrala dvojtýždňovú cestu po Kerale, telefonovala som práve s otcom. „Aspoň nepôjdem do Indie sama‚“ hovorím mu. „Koľko stoja letenky?“ vyzvedá on. Keď mu poviem približnú cenu, neviem‚ koho prekvapí jeho odpoveď viac. „Fajn‚ môžem ísť s tebou?“
Zase sa mi potvrdilo, že si treba dávať pozor na to, čo si človek želá. Nakoniec mám presne, čo som si priala. Jediný štát na svete, ktorý som nechcela navštíviť sama, budem skúmať dva týždne s ďalšími štyridsiatimi ľuďmi z 25 štátov sveta a ďalšie dva týždne s otcom v ašrame. Pomóóc!
Zdroj: Alexandra Kováčová
PRVÉ DOJMY. Po 35-hodinovej ceste sa ocitáme v drahom taxíku, ktorý s nami uháňa ako divý do protismeru, aby dobehol hodinové meškanie. Nenormálne dusno našu mrzutú náladu ešte zhoršuje. Pri prvých krokoch v ašrame Amritapuri mi je jasné, že mesiac v Kerale bude mať na mňa väčší vplyv ako návšteva ďalších 49 krajín sveta. Ak to v zdraví prežijem.
Hoci si vyberáme izbu na jedenástom poschodí kvôli výhľadu, cez mreže maličkých okienok veľa nevidno. Dve úzke postele, stôl, stolička, ventilátor, kuchynský drez a malé umývadlo vedľa okna. Sprchu predstavuje kovová rúra priamo nad toaletou. Mravce putujú cestičkami po stene a sem-tam odniekiaľ vybehne šváb či jašterička. Upozorňujem otca, že si bude treba dávať pozor na dve veci: nenechávať oblečenie popri stene, ak nechceme mať potom na sebe celú zoologickú záhradu, a zatvárať WC, aby sme si po každej sprche nesadli do litra vody.
Prvá noc je strašná. Aj so štupľami v ušiach počujem zvonku spev a vtáky. Navyše ma atakujú komáre.
ZDANIE KLAME. Ráno sa aspoň môžem tešiť, že ma čakajú dva týždne výletov po Kerale s pobytom v päťhviezdičkových hoteloch. Ako to tu zatiaľ zvládne otec bezo mňa, to netuším. Nielenže je to jeho premiéra‚ čo sa týka sólo cestovania mimo Európy, ale navyše nie je spoločenský typ. Vôbec sa nevenuje joge ani meditáciám, je ateista, nemá rád teplo a angličtinu použije raz do roka.
K tomu je zarytý mäsožravec a indická strava mu veľmi nesedí. Pri raňajkách sa na mňa škerí so slzami v očiach a poťahuje nosom nad ryžou s pikantnou zeleninou. Zaprisaháva sa, že toto on jesť nebude. Naozaj nechápem‚ či nemal lepšiu možnosť dostať sa z nedávneho rozchodu‚ ako prijať takúto výzvu v Indii.
Dva týždne prejdú ako voda‚ hoci skupinka, s ktorou cestujem, skúša denne moju trpezlivosť. Stále treba na niekoho čakať a zas mi to pripomenie‚ prečo radšej cestujem sama. Otec ma v jednom z telefonátov prekvapí slovami: „Neuveríš, ale už jem aj rukami ako Indovia. Mäso som jedol len raz, keď som išiel na výlet.“ Čože? Sám odišiel z ašramu? Konečne viem‚ ako sa asi cíti moja mama, keď sa o mojich cestách dozvie, až keď je po nich.
Sprievodca skupinovej cesty Manoj ma cestou domov vysadí v Amritapuri. „Alex, tam nám niekto kýva, to bude asi tvoj otec‚“ ukazuje. „Kde?“ rozhliadam sa. „Ten chlap v bielom‚ čo schádza po schodoch.“ Smejem sa, že otec bielu farbu nenosí. Ale je to on. Prichádza nám naproti s úsmevom na trošku zarastenej tvári a na sebe má dlhú bielu tuniku, akú nosia ostatní v ašrame. Jedno prekvapenie za druhým.
Sama neviem, čo mám očakávať od dvoch týždňov v Amritapuri. Netušila som, ako veľmi som si zvykla na luxus, kým zase neuvidím tú našu „kúpeľňu“. Kde sú mramorové vírivky a obrovské sprchy? Ale aspoň ušetrím ašramu vodu. Viac ako dvojminútovú sprchu pri pohľade na pripučeného švába nezvládnem.
